KÁZEŇ: 16. nedeľa cez rok B

„Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“

Kázeň na 16. nedeľu cez rok B

Milí bratia a sestry, myslím, že všetci veľmi dobre poznáme, keď máme ťažký deň, či už fyzicky, alebo psychicky, a človek sa namáha. A keď príde večer, sme radi, že si môžeme sadnúť, ľahnúť si, jednoducho si odpočinúť, oddýchnuť si. Je to prirodzené, lebo sme ľudia, ktorí podliehajú rôznym fyzikálnym zákonitostiam, a jednoducho nie sme stroje. Nedokážeme stále len pracovať, ale Boh nás stvoril tak, že musíme aj oddychovať, musíme aj spať, musíme doslova nič nerobiť. Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili. Jednoducho, Pán Ježiš minulú nedeľu vyslal svojich učeníkov, aby išli, uzdravovali a hlásali Božie kráľovstvo. Učeníci poslúchali Ježiša Krista, lebo si nemali so sebou nič brať, ako im to Pán Ježiš nariadil. Predsa však bolo o nich postarané. A keď sa vrátili, ako to počúvame v dnešnom evanjeliu, naspäť k Ježišovi Kristovi, Pán Ježiš im sám hovorí: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Jednoducho, Pán Ježiš ich sám vyzýva, aby si odpočinuli. Ale toto odpočinutie, ako by sa dalo povedať, má hlbší význam. To odpočinutie neznamená hneď iba fyzicky oddychovať, nič nerobiť, možno spať, čo, pravda, ako ľudia potrebujeme, ale toto odpočinutie má oveľa hlbší význam. Hlbší význam v tom, že človek nie je iba telo, dokonca človek nie je iba duša, ale človek je aj duch. Čiže človek je taký trojrozmerný: telo, duša a duch človeka.

A tak, myslím, že všetci dobre vieme, ako si človek môže odpočinúť po telesnej stránke. Ako som už spomínal, naozaj oddýchnuť si fyzicky, nič nerobiť, možno zrelaxovať, ľahnúť si, pospať si. Jednoducho, všetci vieme, ako sa fyzicky oddychuje a relaxuje. Jednoducho to musí byť. A taktiež človek musí oddychovať aj pre svojho ducha. Napríklad tým, že ideme do prírody alebo vidíme nejaký pekný film, poprípade si vypočujeme nejakú peknú hudbu a doslova sa povzbudíme aj po tej citovej stránke, ktorú človek má a ktorú človek tiež musí napĺňať. Ale ja sa chcem skôr zamerať na ten tretí rozmer človeka. Duša človeka, ktorá, ako by sa dalo povedať ľudským jazykom, odpočíva, neznamená, že teraz sa nemodlíme alebo jednoducho vypíname duchovný život. To sa nedá. Vtedy duša neoddychuje, vtedy duša pustne. A aby sme mohli aj svoju dušu povzbudiť alebo ju nechať odpočinúť, veľmi pekne o tom hovorí pustovník Izaiáš z 5. storočia. Hovorí tieto slová: „Duša je podobná železu, ktoré, keď ho ponecháme voľne, bude hrdzavieť, a keď ho položíme do ohňa, očisťuje sa. Dokiaľ sa drží v ohni, samo sa stáva akoby ohňom. Nikto sa nemôže dotknúť rozpáleného železa, ako sa nemožno dotknúť ohňa. To isté sa deje s dušou. Dokiaľ duša prebýva v Bohu, dokiaľ sa poučením a modlitbou posilňuje, dovtedy prebýva akoby rozpálená ohňom. Páli všetkých svojich nepriateľov, ktorí ju prikryli hrdzou času, keď sa o seba nestará. Čo robí materiálny oheň so železom, to robí božský oheň s dušou: očisťuje ju a obnovuje.“ Veľmi krásne slová tohto pustovníka, ktorý už zo samotného pojmu, že je pustovník, zažil to, čo znamená, keď Pán Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby si nielen odpočinuli, ale doslova sa spomína, že odišli loďou na pusté miesto do samoty. Hoci pusté miesto nás nejako neteší alebo nie je nejako prívetivé, predsa je to miesto, tá pustatina, kde chceme odísť od všetkých možno radovánok života, od hluku života, možno od toho, čo nám ponúka tento hmotný svet. Chceme odísť na pusté miesto do samoty.

Jednoducho, toto duša potrebuje: pusté miesto a samotu. No samotu od sveta, ale nie samotu od samotného Boha. Pretože v tichu samoty môžeme začuť Boha, Boží hlas. V tichu samoty môže byť aj tá naša duša rozpáľovaná ohňom Ducha Svätého, ako sme počuli v tých slovách svätého pustovníka Izaiáša z 5. storočia. Jednoducho, sám Ježiš Kristus vie, čo potrebujú jeho učeníci, a sám Ježiš vie, čo potrebujeme aj my. Preto, milí bratia a sestry, formujme svoje životy tým spôsobom, aby sme sa starali na jednej strane dobre o svoje telo aj o svojho ducha. Jednoducho to potrebujú. Ale hlavne sa starajme o svoju dušu, ktorá nežije iba pre tento svet, ale ktorá má žiť aj pre väčší život a ktorá jediná prekoná aj telesnú smrť.

Starajme sa o svoju dušu, hlavne ju rozpaľujme ohňom blízkosti k samotnému Bohu. Prichádzame na túto svätú omšu, kde sa chceme dotknúť Ježiša Krista, dotknúť sa jeho tela, aby sa on dotýkal nás a opäť rozpaľoval našu dušu. Pretože už možno čoskoro príde tá hrdza, ktorou vie byť všednosť alebo tento pozemský stereotypný život, ktorý zažívame. Už prídu rôzne pokušenia diabla, ktoré chcú našu dušu nahlodať, ktoré ju chcú priviesť k hriechu, ktoré ju chcú v sebe znehodnotiť, ako hrdza znehodnocuje samotné železo. Rozpaľujme svoju dušu, aby každé zlo, ktoré sa jej chce dotknúť, okamžite zhorelo, aby sme žili pre Boha. K tomu nech nám pomáhajú všetci svätí aj orodovanie všetkých svätých, aby sme naozaj múdro žili. Starali sa aj o tento svoj telesný život, ktorý je veľkým Božím darom pre nás, ale hlavne aby sme sa starali o svoju dušu.

Amen.