Kázeň na 5. Veľkonočnú nedeľu rok A
Drahí bratia a sestry, na čo sme tu? Na čo sme na Zemi? Prečo sme sa narodili? Prečo sa namáhame? Prečo chodíme do zamestnania? Prečo chodíme do kostola, modlíme sa, zapierame sa, plníme Božie prikázania? Na čo je to všetko dobré? Odpoveď je jednoduchá, keď to tak všetko zhrnieme. Sme tu a namáhame sa preto, aby sme raz mohli byť spasení, aby sme raz mohli prísť do neba. Pretože táto zem, tento náš život, je iba cesta. Cesta, ktorá má konkrétny cieľ. Cesta, ktorou ideme, aby sme raz mohli prísť do toho vytúženého cieľa, ktorým je nebeské kráľovstvo, nebo. Myslím si, že je to pre nás celkom jasné. A Pán Ježiš nás v tom uisťuje, keď nám v dnešnom evanjeliu hovorí v tých krásnych slovách: V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto.
Čiže Pán Ježiš nás uisťuje, že v dome jeho Otca, nášho nebeského Otca, je mnoho príbytkov, doslova príbytok pre každého jedného z nás. Neexistuje iba nejaká jedna skupina ľudí, ktorá je predurčená pre spásu, ale všetci tam máme pripravený príbytok. Našou úlohou je žiť takým spôsobom, aby sme sa do tohto príbytku dostali.
Aj preto nám dnešné evanjelium tak veľmi pekne približuje pojem cesta. Cesta, ktorou máme kráčať. Cesta nášho života. Cesta od nášho narodenia až po našu smrť. Cesta, ktorou musíme ísť vo svojom živote, aby sme raz prišli do toho cieľa, ktorým je nebeské kráľovstvo. A sám Pán Ježiš nám hovorí slová: Aj cestu, kam idem, poznáte. No Tomáš mu oponoval a hovoril: Pane, nevieme, kam ideš, akože môžeme poznať cestu? Rozpráva sa Ježiš Kristus s apoštolom Tomášom a koniec koncov asi aj so všetkými práve o tej ceste. Ceste, ktorou máme kráčať, aby sme raz boli spasení. A sám Pán Ježiš tak pekne uisťuje a hovorí, že práve on, on, Ježiš Kristus, je cesta, je aj pravda, je aj život. Takže našou cestou do neba je práve Ježiš Kristus, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme, cez ktorého prichádzame k Božej milosti, koniec koncov aj k spáse.
A ja by som sa chcel zamerať práve na tento pojem cesty ešte viac a ešte hlbšie, pretože už v Skutkoch apoštolov, v deviatej kapitole, prvom a druhom verši, sa píšu slová o prvotnej Cirkvi, keď Šavol ešte stále dýchal po hrozbách a zabíjaní Pánových učeníkov. Išiel teda k veľkňazovi, aby si žiadal od neho listy pre synagógy v Damasku, aby mohol stúpencov tejto cesty, mužov i ženy, ak tam nájde, v putách priviesť do Jeruzalema. Už v ranom kresťanstve sa nazývali kresťania tak, že sú stúpenci tejto cesty, stúpenci Ježiša Krista, ktorý sám o sebe povedal, že je cesta. A tak využijem teraz takú analógiu cesty. Cesty, hlavne cesty, ktorú využívajú vodiči, tí, ktorí chodia autom. Chodím autom aj ja, skoro denne mnohí z vás tiež cestujete, či už autom, autobusom, a poznáme, čo to znamená ísť cestou.
Cesty poznáme rôzne. Sú cesty rýchle, pohodlné, bezpečné. Cesty, diaľnice, kde sa dá ísť naozaj pomerne rýchlo a bezpečne. Je to veľakrát aj v našom živote, že aj my vo svojom duchovnom živote vieme ísť veľakrát rýchlo, bezpečne, že sa nám modlí dobre, ľahko, že cítime Božiu blízkosť, Božiu prítomnosť, Božie požehnanie. Jednoducho ide nám to dobre, doslova ako po masle.
Vďaka Pánu Bohu, že aj takéto cesty máme vo svojom živote a môžeme vo svojom živote kráčať aj takouto cestou. Cestou rýchlou, bezpečnou, naozaj Boh nám dáva množstvo milosti aj poznania, aby sme takýmito cestami išli. Ale z času na čas, niekedy možno aj častejšie, prichádzame aj na iné cesty. Na cesty druhej triedy, poľné cesty, cesty, kde sú výmole, cesty, ktoré sú nebezpečné, cesty, na ktorých sa už nejde tak rýchlo a bezpečne, cesty, kde musíme dávať veľký pozor, kde musíme spomaliť, niekedy doslova až akoby zastať.
No dôležité je nezísť z tejto cesty, ale hoci aj pomaličky, no napredovať. To sú životné okolnosti, keď prichádza do našich životov nejaká ťažkosť, kríž, utrpenie, niečo, čo nás doslova potrápi. A možno aj vtedy si kladieme otázku zmyslu. Aký to má zmysel? Prečo to Boh na nás dopúšťa? Aj vtedy musíme ostať verní Bohu. Doslova kráčať po tejto ceste, kam nás Pán Boh dal, možno nás na tej ceste skúša, či ostaneme verní, či pôjdeme ďalej, či budeme nasledovať Boha a jeho prikázania.
Vtedy je dôležité nezísť z cesty, ale opatrne, obozretne pokračovať, aby nás či už tie pokušenia, či ťažkosti nezviedli z tejto cesty. Taktiež dobre vieme, že na tých cestách, na každých cestách, sú určité značky, ktoré nám hovoria, kde je hlavná cesta, kde je vedľajšia cesta, kde je zákaz vjazdu, kde je stopka, prikázaný či zakázaný smer jazdy. Čiže poznáme značky, ktoré sú veľmi dôležité. Bez značiek by na cestách boli iba havárie a bolo by to veľmi problematické.
A my dobre vieme, že tými značkami na cestách sú Božie prikázania, ktoré by pre nás, kresťanov, mali byť také samozrejmé, ako sú samozrejmé značky na cestách pre vodičov. Jednoducho nemali by sme sa nad nimi ani zamýšľať, ale doslova ich rešpektovať, plniť ich, jednoducho uvedomovať si, že sú tu pre nás, pre našu bezpečnosť, bezpečnú chôdzu či jazdu tou našou životnou cestou do nebeského kráľovstva. Aj keď sa môžeme niekedy zamýšľať nad ich zmyslom, jednoducho ich máme rešpektovať a s láskou k Bohu plniť, lenže je to koniec koncov pre naše dobro a našu spásu. To sú značky na našich cestách. A koniec koncov na našich cestách poznáme, alebo pri jazde na tých našich cestách poznáme, aj nejaké tie vymoženosti, napríklad GPS, Global Position System, čiže navigáciu, ktorá nás vedie. Naťukáme do tej navigácie miesto alebo adresu, kam chceme ísť, počítač nám to vypočíta, ukáže najrýchlejšiu trasu alebo možno nejakú alternatívnu trasu, ktorou môžeme ísť. V prípade, že sú tam vyznačené nejaké obmedzenia, jednoducho bezpečne môžeme ísť tou cestou, ako nám to ten počítač či GPS ukáže a naviguje nás. A takýmito vymoženosťami v tejto dobe 21. storočia sú napríklad internet, kde si môžeme nájsť naozaj veľa hodnotných a dobrých vecí, či už na čítanie, študovanie, taktiež Sväté písmo, Božie slovo, už nemáme iba v tlačovej podobe, v knihe, ale môžeme ho mať bežne aj v telefóne, v počítači, kde si môžeme naozaj veľmi rýchlo vyhľadať, čo potrebujeme, čítať a doslova takto Sväté písmo aj študovať. Taktiež sú sväté omše prenášané hlavne pre chorých a starých do televízie, rozhlasu, takže sa nemôžu dostaviť na svätú omšu osobne a fyzicky, môžu ju sledovať cez televízor a aspoň to Božie slovo a modlitbu prijímať a takto sa obohacovať. To sú naozaj tie výdobytky tejto doby, ktoré sú aj dobré a užitočné pre nás.
Takže, milí bratia a sestry, všetci sme na ceste. Nikto z nás nevie, kde a kedy tá naša cesta končí. Príde čas, keď sa tá cesta ukončí buď veľmi rýchlo a radikálne, a budeme v cieli. Alebo naozaj môže sa tá cesta ešte predlžovať a predlžovať mnoho rokov, či už do staroby, alebo vysokého veku. Nikto nevie, kedy tá naša cesta končí. My však ostaňme verní Bohu, kráčajúc na ceste nášho života, aby sme prišli do toho vytúženého cieľa, o ktorom nás uisťuje sám Ježiš Kristus, keď hovorí, že pre nás je pripravených mnoho príbytkov, pre každého jedného z nás, aby sme touto cestou išli dobre, bezpečne a raz do toho svojho cieľa aj prišli.
Amen.

