Ako môžeme mať v sebe radosť v plnosti?

Homília na 7. veľkonočnú nedeľu

Rím, 9.5.2024 (CNA) –  Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme. Dnešné Evanjelium (Jn 17,11–19) nás stavia pred ľstivú otázku nášho vzťahu ku svetu. Je potrebné, aby sme svoje – často zmätené – idey nechali prežiariť Pánovým slovom. My, Ježišovi učeníci, sme poslaní do sveta, aby sme tak ako Ježiš plnili vôľu Otca, ktorý svet tak veľmi miloval, že „dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí!, ale aby bol svet skrze neho zachránený. (porovn. Jn 3,16–17). Ale ak musí byť svet zachránený, znamená to, že to, čo je vo svete, nie je dobré.

Keďže sme poslaní do tohto sveta, ktorý musí byť zachránený, musíme sa od neho odlišovať. Tak ako Ježiš sme povolaní byť vo svete bez toho, aby sme boli zo sveta. Inými slovami –  musíme si byť vedomí, že sme poslaní do nepriateľského sveta nie, aby sme sa mu prispôsobili a s ním išli do záhuby, ale aby sme spolupracovali na jeho vykúpení v Kristovi.

Preto sa Ježiš za nás modlí k Otcovi: „Svätý Otče, zachovaj ich v svojom mene.“

Zachovaj ich pred čím? Pred tým, čo vedie do záhuby, pred Zlým, ktorý vo svete pôsobí a rozpútava nenávisť proti tým, ktorí prinášajú Kristovo slovo. Táto nenávisť sa prejavuje v dvoch formách – je to prenasledovanie a korumpovanie. Je ťažko povedať, ktorá forma je nebezpečnejšia, lebo prenasledovanie stavia nielen na vydieranie a strach, ale aj na nedostatočnú vieru toho, kto sa vidí opustený Pánom a vydaný do rúk nepriateľov a má sklon zabúdať, že aj u Ježiša to bolo tak pri jeho utrpení. Korumpovanie je však jemnejšia forma, lebo nám dáva veriť, že môžeme tancovať na dvoch svadbách súčasne –  mať to, čo svet miluje (peniaze, úspech, moc, potešenia) a súčasne mať aj Ježiša Krista.

Ježiš prosí Otca (a keď on prosí, je vždy vypočutý): „Posväť ich pravdou!“

V slovese „posvätiť“ je obsiahnutá aj idea „svätenia“. Svätiť znamená niečo tomu profánnemu (svetu!) odobrať a vyhradiť to svätému účelu (záchrane sveta)!

Na objektívnej úrovni sa toto svätenie spája s krstom: Všetci sme boli vysvätení, keď sme ako Božie deti boli pomazaní mesiánskym olejom, aby sme celkom patrili Kristovi. Pri sviatosti birmovania bola na toto svätenie priložená pečať Ducha Svätého a po každý raz, keď slávime Eucharistiu, sa toto svätenie obnovuje a upevňuje a robí nás živými a životne dôležitými údmi Kristovho Tela -Otcovho Posväteného – ktorý hovorí:

„Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn17, 18-19)

Na subjektívnej rovine čaká toto už vykonané svätenie na to, aby bolo deň za dňom nanovo objavované a žité. Byť posvätený v pravde znamená, zmeniť naše kritériá, aby sme prijali tie Kristove. To všetko je formálne obsiahnuté v krstnom sľube. A my sme to vedome potvrdili vo sviatosti birmovania. Po každý raz, keď sa modlíme Otčenáš, to opakujeme:  „Buď vôľa tvoja.“  A predsa tomu kladieme ešte taký odpor!

V dnešnej svätej omši máme príležitosť znova dosiahnuť plnú radosť nášho posvätenia, aby sme boli vo svete bez toho, žeby sme boli zo sveta, aby sme – ako hovorí Ježiš – mali v nás jeho radosť a to úplnú.

Pri obetovaní chleba a vína prinášame sami seba, aby sme boli v ňom premenení. Ježiš nepotrebuje v Eucharistii veľa chleba, iba malý kúsok. Ale je potrebné, aby sa tento malý kúsok úplne odovzdal, aby mohol byť konsekrovaný. To sa vyžaduje aj od nás, aby nás Pán mohol urobiť jedno so sebou samým. Takto milosťou premeneným bude môcť v nás a skrze nás pôsobiť na spáse.

-zg-