Ježiš neuzaviera nijaký kompromis so zlom!“
V túto šiestu nedeľu cez rok hovorí Evanjelium o uzdravení malomocného a prvé čítanie nám vysvetľuje, čo v tej dobe znamenalo byť malomocným. Malomocný je vylúčený, je hrozbou, je to niekto, proti ktorému sa spoločnosť musí brániť.
„ Je nečistý, musí bývať osve, bude sa zdržovať mimo tábora“ (Lv 13,46).
Mimoriadne je to, čo sa nám hovorí na konci odseku z Evanjelia – že po tom, čo sa ľudia dozvedeli o uzdravení malomocného, „Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach.“ (Mk 1,45). Akoby on bol teraz tým malomocným!
Každá spoločnosť sa musí brániť proti tým, ktorí jej môžu uškodiť. Malomocný, ničiteľ, zločinec – tí musia byť uvedení do situácie, v ktorej už nemôžu iným škodiť. To znamená, že musia byť izolovaní a zo spoločnosti vylúčení. Prirodzene rozlišujeme izoláciu ako potrestanie (zločinec bude uväznený) od izolácie, ktorá je jednoducho ochranou (nakazený pacient). Ale v konečnom dôsledku ide vždy o izoláciu. Je to v každom prípade vylúčenie zo spoločnosti.
Je možná úplne inkluzívna spoločnosť bez každej formy vylúčenia niekoho? Z ľudského hľadiska nie. To minimálne možné by bolo, že taká spoločnosť by mala vylúčiť tých, ktorí chcú vylúčiť iných! V tej miere, v akej je Cirkev ľudská, musí aj Cirkev nutne prijať istú formu vylúčenia, ako napríklad exkomunikáciu tých, čo sa hlásia k náukám, odporujúcim pravej viere, alebo tých, ktorí prejavujú spôsob správania, ktorý spoločenstvo ničí.
To je jeden z najočividnejších rozdielov medzi nebeským kráľovstvom a pozemskou realitou (vrátane Cirkvi). Ježiš nevylučuje nikoho. Ježiš sa dotýka malomocného.
Ale – pozor! On to nerobí, aby propagoval utópiu pozemského mesta bez vylučovania niekoho. Na to by muselo byť pozemské mesto bez lepry: bez korupcie, bez zločinu, bez hriechu. A to nie je možné! Ježiš sa dotýka malomocného, aby ho uzdravil. Iba on sám to dokáže.
Sebaprezentácia malomocného provokuje podľa niektorých rukopisov Ježišov súcit, podľa iných vyvoláva prudké odmietanie. Mne sa zdá, že tieto zdanlivo protichodné aspekty by sa mali oba zachovať. Nachádzame sa akoby medzi morskými obludami z mýtov starovekých Grékov Skyllou a Charybdisou – medzi súcitom, ktorý nás núti prijímať a starosťou, ktorá nás vedie z vylučovaniu. Ježiš prekonáva oboje vo vyššej syntéze: On odsudzuje zlo, má súcit s človekom, ktorý mu padne za obeť a uzdravuje.
Ježišov súcit nie je nijaký kompromis, nijaké vyjednávanie s nečistotou, ktorú predstavuje lepra: Je to uzdravovanie! A uzdraveného malomocného spoločnosť znova prijíma: môže sa ukázať kňazovi, priniesť obetu, a znova byť začlenený do spoločnosti.
Paradoxným následkom toho však je, že Kristus musí mesto opustiť, zostať mimo mesta na opustených miestach! Tým je jasné, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta: Aby teba mohol znova začleniť, sám sa vylučuje! On kázal uzdravenému malomocnému, aby nikomu nič nepovedal. Prečo? Lebo ľudia majú sklon zamieňať si znamenie s realitou – tak ako keď rozmnoží chleby a oni ho chcú priviesť, aby ho urobili kráľom. (Jn 6). Ľudia totiž majú sklon hľadieť na nebeské kráľovstvo, ako by to bola ríša tohto sveta.
Príbeh Evanjelia sa však končí obrazom nádeje:
„Prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.“
Je to pozvanie pre nás. Aj my sme vyzvaní ísť k Ježišovi, vymaniť sa z našich pozemských modelov. Náboženstvo zakladajúce sa na zákone, ktoré vylučuje hriešnikov, je pozemské. Pozemské je však aj náboženstvo lacnej milosti, ktoré zahrňuje všetkých „za zľavnené ceny“ a nepožaduje nijakú aktivitu obrátenia.
Ježišovo konanie naproti tomu je pozemsko-nebeské. On zdieľa našu biedu, dotýka sa nášho malomocenstva, nechá sa vylúčiť, aby nikoho nenechal vonku! Ale pri takom konaní neuzaviera nijaký kompromis so zlom – on ho uzdravuje tým, že sa stáva solidárnym s nami.
Do mesta znova začleneným uzdraveným malomocným a vylúčeným Ježišom sa znázorňuje dielo vykúpenia: Kristus je svätý, ktorý dovoľuje k sebe správanie ako k hriešnikovi, aby sa hriešnik mohol stať svätým. A my sme touto „nádhernou výmenou“ zachránení! Ale to sa musí stať aj kritériom nášho života. My žijeme v pozemskom spoločenstve, kde je nevyhnutné, že sú tam niektorí, ktorých treba vylúčiť, ale my sme občania nebeského kráľovstva a to nás vedie k tomu, že vylúčených milujeme tak, ako Kristus miluje nás.
-zg-