Najnebezpečnejšie pokušenie diabla podľa exorcistu

Keď sa hovorí o pokušení, mnohým ako prvé napadnú hriechy tela, peniaze, moc alebo rôzne závislosti. Páter Gabriele Amorth však za najnebezpečnejšie pokušenie považoval niečo, čo sa môže ukrývať aj za zdanlivo dobrými a nábožnými skutkami.

„Najväčším pokušením diabla je pokušenie pýchy.“

Pýcha nemusí byť hlučná. Nemusí sa prejavovať otvoreným chválením či pohŕdaním ostatnými. Niekedy sa skrýva v presvedčení, že nikoho nepotrebujeme, že máme vždy pravdu alebo že sme duchovne ďalej ako ľudia okolo nás.

Pýcha môže vstúpiť aj do duchovného života

Človek môže byť pyšný na svoje peniaze, postavenie alebo vzdelanie. Rovnako však môže byť pyšný na svoju vieru.

Môže sa porovnávať s ľuďmi, ktorí nechodia do kostola. Môže pohŕdať tými, ktorí zápasia s hriechmi, aké on sám nepozná. Môže nadobudnúť pocit, že jeho modlitby, schopnosti alebo duchovné poznanie mu dávajú zvláštne postavenie.

Dokonca aj služba Bohu sa môže nenápadne zmeniť na službu vlastnému menu.

Kazateľ začne túžiť po obdive. Človek, ktorý pomáha druhým, očakáva uznanie. Ten, kto sa modlí, začne posudzovať ľudí, ktorí sa podľa neho modlia málo. Kresťan môže hovoriť o pokore, ale veľmi ťažko znáša kritiku.

To všetko ukazuje, aká rafinovaná môže byť pýcha.

Prečo je pýcha koreňom mnohých hriechov?

Pýcha hovorí: Ja viem lepšie ako Boh, čo je pre mňa dobré.

Presne toto sa nachádza v pozadí neposlušnosti. Človek pozná Božie prikázanie, ale rozhodne sa, že preňho neplatí. Vie, čo od neho Boh žiada, no svoju vôľu postaví vyššie než Božiu.

Pýcha tiež bráni pokániu. Aby človek mohol prosiť o odpustenie, musí najskôr uznať, že pochybil. Pyšný človek však hľadá výhovorky. Pripomína chyby druhých, vysvetľuje okolnosti a presviedča sám seba, že vlastne nemal inú možnosť.

Pýcha bráni aj odpusteniu. Človek si môže myslieť, že krivda, ktorá sa mu stala, je príliš veľká a vinník si nezaslúži milosrdenstvo. Zabúda pritom, koľkokrát on sám prosil Boha, aby s ním nezaobchádzal iba podľa spravodlivosti.

Amorth si uvedomoval vlastnú slabosť

Napriek desaťročiam skúseností páter Amorth nehovoril o duchovnom boji ako o vlastnom úspechu. Vedel, že samotný kňaz nemá moc nad zlom zo seba. Nekoná vo vlastnom mene, ale v autorite Krista a Cirkvi.

Preto prosil Ducha Svätého, aby konal on, a seba označoval za človeka, ktorý bez Boha nedokáže nič.

Tento postoj je podstatou kresťanskej pokory. Pokora neznamená tvrdiť, že nemáme nijaké schopnosti. Znamená vedieť, od koho pochádzajú. Človek môže byť vzdelaný, talentovaný a úspešný, ale nemá si privlastniť dary, ktoré dostal.

Pokorný človek dokáže povedať: Boh mi dal schopnosti a ja som povinný použiť ich na dobro. Bez jeho milosti však môžem veľmi ľahko zlyhať.

Ako možno bojovať proti pýche?

Prvým krokom je pravidelné spytovanie svedomia. Nielen otázka, aké zlé skutky sme vykonali, ale aj skúmanie svojich úmyslov.

Prečo som to urobil? Túžil som pomôcť alebo som chcel, aby ma ostatní obdivovali? Prečo ma kritika tak veľmi zranila? Prečo mám potrebu stále dokazovať, že mám pravdu?

Veľkou školou pokory je aj vďačnosť. Keď si človek uvedomuje, koľko vecí dostal bez vlastnej zásluhy, prestáva sa cítiť ako majiteľ všetkého dobra.

Pomáha tiež prijať napomenutie bez okamžitej obrany, dokázať sa ospravedlniť a vykonať dobrý skutok, o ktorom sa nikto nedozvie.

Pýcha túži byť videná. Pokora dokáže konať aj v skrytosti.

Víťazstvo patrí Kristovi

Duchovný boj sa nevyhráva ľudskou silou ani sebavedomím. Človek môže mať veľké vedomosti, skúsenosti a duchovné dary, no ak stratí pokoru, jeho schopnosti sa môžu stať zdrojom pádu.

Najbezpečnejším postojom nie je presvedčenie, že sme dostatočne silní. Je ním vedomie, že potrebujeme Boha.

Kresťan nemusí žiť v strachu zo zla. Má však zostať bdelý voči pýche, ktorá mu našepkáva, že už Boha nepotrebuje.

Zdroj: Spracované podľa knihy Gabriele Amorth: Spomienky exorcistu