Homília na 20. nedeľu cez rok
Rím, 16. 8. 2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
V túto nedeľu premýšľame o téme „Chlieb života“. Videli sme už viackrát, že týmto Chlebom je Ježiš a Ježiš je Božie Slovo Otca, ktoré sa stalo telom – vtelená múdrosť. To je Chlieb života! Jesť Sviatosť by bolo nezmyselné, keby sme sa neživili Ježišovým slovom.
Nie je náhoda, že nám Kniha prísloví (9,1– 6) ukazuje hostinu múdrosti: jesť „chlieb múdrosti, „piť jej víno“, znamená vzdať sa neskúsenosti, rovno kráčať po ceste inteligencie. Skrátka znamená to učiť sa slová múdrosti.
Tieto predbežné poznámky sú dôležité, aby sme sa vyhli vzniku interpretačného skratu, ktorý nás vedie priamo k Eucharistii bez prechádzania Božím slovom. No keď sme si vypočuli slovo, musíme dospieť priamo k Eucharistii!
„Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň,“ (Jn 6,54).
Po Jánovom evanjeliu otvára celý Ježišov život cestu pre jeho vzkriesenie. Pripomeňme si, že evanjelista predtým, než prinesie rozmnoženie chleba, starostlivo upresňuje: „Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci.“ (6,4). Chlieb z neba, ktorý bol prisľúbený v znamení, patrí k veľkonočnému tajomstvu. Chlieb je telom Syna človeka:
„ Kto je tento chlieb, bude žiť naveky,“ (Jn 6, 51. 54. 58). Je to nebeský chlieb a „chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6,51). Eucharistia patrí k tajomstvu smrti a Ježišovej slávy.
V Eucharistii teda stretávame Krista na vrchole jeho života, to znamená pri najväčšom odovzdaní seba samého za život sveta. Presne z tohto dôvodu, keď jeme jeho chlieb, môžeme sa zjednotiť s ním v celom jeho živote – vstupujeme do spoločenstva s milosťou jeho detstva, so silou jeho zázrakov, s múdrosťou jeho náuky, s jeho súcitom s chudobnými, s priateľstvom s jeho blízkymi, s jeho utrpeniami, s jeho slávou, s darmi Ducha!
Ale pozor: Ide o výnimočne náročný dar! Kristus sa daruje úplne z lásky a to si nutne vyžaduje vzájomnosť, našu ochotu, aby sme sa aj my úplne z lásky darovali!
„Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa,“(Jn 6, 57)
Dnes sa veľa hovorí o tom, kto môže byť pripustený k svätému prijímaniu, kto je z neho vylúčený, aké podmienky platia pre takéto rozlišovanie. Diskusia je zložitá a ja si nenárokujem tu do nej zasiahnuť. Mne sa však zdá, že tento odsek evanjelia udáva celkom jasné kritérium: Len ten môže Krista jesť, kto je ochotný „už nežiť sebe samému, ale Jemu – tomu, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. (porovn. Rímsky misál IV).
Chceš vedieť, či môžeš pristúpiť k Pánovmu stolu? Tak sa sám seba predovšetkým opýtaj, či si ochotný žiť pre neho a už nie iba pre seba. Eucharistické sväté prijímanie nie je pre nikoho právom, je to dar. Môže ho prijímať iba ten, kto je ochotný vojsť do logiky tohto daru.
Eucharistia, tak hovorí sv. Bernhard, je Chlieb, ktorý má hlad. Uskutočňuje sa úplne prijatie do Krista, najvyššia spiritualizácia, vzkriesenie mŕtvych a už sa hlása eschatologické spoločenstvo, totálna prítomnosť:
„Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“
V eucharistickom svätom prijímaní sa nás Kristus zmocňuje. Ale nie ako vecí, ako je to pri chlebe a víne. Vzhľadom na eucharistické prvky je jeho slovo prikazujúce, Pán povie a hneď sa to stane:
„Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené,“ (Ž 33,9).
Duch na ne ukladá svoju moc. Nás Kristus predovšetkým pozýva, on nás ťahá svojím slovom. Jeho slovo je ponuka k spoločenstvu, ale spoločenstvo znamená zdieľanie myšlienok a pocitov. Ako môžeme byť v spoločenstve s ním, ak ho nepočúvame? A ako môžeme povedať, že ho počúvame, keď nepripustíme, aby jeho slovo bolo kritériom (nie jedným z kritérií) ale jediným kritériom nášho života?
Ak však Ježiša počúvame, tak vchádzame s Ježišom na svadobnú hostinu! Jesť je v tomto prípade slovom z jazyka lásky!
Kristus nás prispôsobuje sebe tým, že sa nechá nami jesť. Láska znamená vzájomne sa jesť vo vzájomnej odovzdanosti seba samých. Sľub úplného zjednotenia sa môže uskutočniť, lebo láska, na ktorej Kristus a Cirkev majú účasť, Duch Svätý, ktorý je tvorivá všemohúcnosť: láska, ktorá milujúc vytvára zjednotenie, po ktorom veľmi túži.
-zg-