Kázeň na 2. pôstnu nedeľu rok C
Drahí bratia a sestry, kde je naša vlasť? Myslím, že všetci si vieme pomenovať, kde sme sa narodili, kde možno bývame alebo trávime väčšinu svojho života, tak vieme pomenovať, kde je tá naša vlasť, tu na zemi, v ktorom meste, okrese, respektíve v štáte. Toto je, myslím, že jasné, aj malé dieťa vie pomenovať, kde býva, v prípade, kde sa narodilo. Ale okrem toho, že máme tú vlasť tu na zemi, v konkrétnej lokalite, predsa v strede dnešného Božieho slova, dokonca v strede dnešného druhého čítania apoštola Pavla Filipanom hovorí apoštol Pavol slová: “Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista.” Veľmi pekne pomenúva doslova tak priamo, že naša vlasť je v nebi. Naozaj naša vlasť je v nebi. Tu na zemi prežívame iba nejakú relatívne krátku časť života. Niekto sa dožije naozaj málo rokov, iba detstva. Niekto dospelosti, staroby, ale predsa ten vek človeka je veľmi obmedzený. Naozaj, aká je maximálna dĺžka veku žitia človeka? 110, 120, 130 rokov? Neviem presne, ale určite to nebude viac. Takže naozaj ten život tu na zemi je veľmi krátky, ubieha rýchlo.
A tak je naozaj veľmi dôležité, aby sa človek zameriaval na to dôležitejšie. A to je tá skutočná vlasť v nebi, kde prežijeme oveľa dlhšiu časť života. Ani nie tak časť života, ale dalo by sa povedať celú večnosť. Celú večnosť budeme po našej pozemskej smrti žiť v nebi, v nebeskom kráľovstve. A predsa, čo vieme o nebi? O nebi vieme veľmi málo. Hoci Sväté písmo, hlavne Ježiš Kristus, prináša rôzne také zmienky o nebi, o nebeskom kráľovstve, predsa vieme veľmi málo, dokonca aj apoštol Pavol hovorí, že ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudskej mysle nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú, čiže nebeské kráľovstvo. Sám Pán Ježiš hovorí svojim učeníkom: “Idem vám pripraviť miesto v nebi.” Čiže máme zmienky o nebi, ale čo je v nebi, aké je nebo, čo nás tam čaká? Čo je tá naša skutočná vlasť, to naozaj nevieme vyčerpávajúco pomenovať.
A tak dnešné Božie slovo nám s tým spôsobom dáva tiež také náznaky, niečoho dôležitého pre vstup do nebeského kráľovstva. Počuli sme v dnešnom evanjeliu, ako Pán Ježiš so svojimi učeníkmi Petrom, Jakubom a Jánom vystúpili na vrch modliť sa. Samotná modlitba je istým stretnutím sa s tým nadprirodzeným, s Bohom, s Božím kráľovstvom. Už tá modlitba nás istým spôsobom spája s tým večným, s nebom. A tak Pán Ježiš prichádza na tento vrch spolu s učeníkmi modliť sa a títo učeníci, Peter, Jakub a Ján, tam zažijú niečo nadprirodzené. Zažijú premenenie Ježiša Krista. Zažijú dotyk s Bohom. Ako sme počuli, to svedectvo Svätého písma nám hovorí, že hoci tam prichádzajú s Ježišom Kristom, ktorý bol človekom navonok naozaj hmatateľným. Predsa, keď vystúpili navrch, keď sa modlili, tak Pán Ježiš sa pred nimi premenil a jeho tvár a jeho odev zažiarili belobou. A prišli tam aj dvaja muži, ako sme počuli, Mojžiš a Eliáš, a rozprávali sa tam spolu s Ježišom Kristom. A Petrovi tam bolo natoľko dobre, že povedal Ježišovi Kristovi: “Učiteľ, dobre nám tu je, urobme tri stánky, jeden tebe, jeden Mojžišovi, jeden Eliášovi.” Dobre mu tam bolo. Dobre je s Bohom. Dobre je v Božom kráľovstve. Nechce sa nám ísť preč, keď je nám dobre. A naozaj nebude dobre, nebude dokonale. A Pán Ježiš dal zakúsiť týmto trom učeníkom, čo znamená zažívať nebo, alebo tú naozaj nadprirodzenú blízkosť Boha, ktorú budeme zažívať v nebeskom kráľovstve. Toto zažili títo traja učeníci. Ale poďme ešte trošku hlbšie a trošku ďalej, aj v kontexte dnešného prvého čítania. V tom prvom čítaní sme počuli o tom, ako sa Abrahám rozpráva s Bohom. Uzatvára Boh zmluvu s Abrahámom a prisľubuje mu, že bude mať obrovské potomstvo a vlastníctvo tej zeme, ktorú mu ukazuje a pomenúva. A keď uzaviera Boh s Abrahámom zmluvu, tak počúvame, keď zapadlo slnko, na Abraháma dolahol tvrdý spánok a prenikla ho veľká príšerná hrôza. V blízkosti Boha prenikla Abraháma príšerná hrôza. Dokonca sme počuli aj o tom v dnešnom evanjeliu, že aj Petra, keď vstúpil do oblaku, tak sa zmocnil strach. A ako sme počuli, z toho oblaku zaznel Boží hlas: “Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho.” Čiže v tom oblaku bol Boh a Petra zachvátil strach, ako Abraháma zachvátila a prenikla obrovská príšerná hrôza. Je to zaujímavé, že človek zažíva v blízkosti Boha nielen tak, ako Peter, dobre je nám tu, urobme tu tri stánky, ale človek zažíva aj obrovskú strašnú, ako počúvame, hrôzu.
Prečo hrôzu, milí bratia a sestry? Určite preto, že pred Boha sa stavia Abrahám, ktorý hoci potvrdil svoju vieru voči Bohu, predsa je to iba človek. Človek hriešny, človek nedokonalý, človek nehodný predstúpiť pred Boha, tak ako Peter. Tiež je to, hoci Ježišom Kristom vyvolený učeník a aj prvý pápež, ale predsa je hriešny, nehodný. Dokonca Pán Ježiš ho v istý moment odháňa od seba: “Choď mi z cesty, satan, na pohoršenie si mi.” Čiže aj Peter nie je dokonale svätý a hlavne hodný predstúpiť pred Boha. Preto prichádza tá obrovská hrôza a strach, či už Abraháma alebo apoštola Petra. Nie sú hodní Božieho kráľovstva a preto potrebujú očistenie. Preto potrebujú, aby sa dokonale očistili od svojich hriechov a iba tak môžu predstúpiť vo večnosti pred Boha a prebývať v šťastí a v dokonalej blaženosti v oči Bohu. Takže potrebujú, tak ako my všetci, očistenie od svojich hriechov. Hoci máme možnosť ľutovať hriechy, máme sviatosť zmierenia a spovede, preto sa, hoci nám Boh odpúšťa všetky naše hriechy, keď ich úprimne ľutujeme, preto sa potrebujeme aj zadosťučiniť za svoje hriechy, ktoré môžeme zadosťučiniť či už tu na zemi utrpením, bolesťou, krížom, alebo vo večnosti, tak ako nás učí katolícka Cirkev, skrze očistný oheň očistca. Aj to dôležité je, aby sme pamätali, a vždy túžili po nebi, aby sme doslova každým dňom pamätali na to, kde je naša vlasť, kam chceme ísť a naozaj po čom túžime. Toto nám dá na jednej strane obrovskú silu odolávať hriechom a obrovskú silu kráčať podľa Božej cesty tým správnym smerom do nebeského kráľovstva. O takej veľkej túžbe hovorí aj jedno svedectvo, ktoré hovorí, že svätý Ignác Antiochijský, biskup, bol odsúdený na smrť pod zubami divých zverov. Keď sa to dozvedeli, kresťania v Ríme začali vyhľadávať pre neho protekciu, aby dostal milosť. On im napísal takto: “Túžim byť predhodený divým šelmám, podľa vyneseného rozsudku. Nech ma roztrhajú na kusy, nech tu na zemi všetko zanechám. Ja túžim iba po jedinom šťastí, aby som bol zjednotený večne s Kristom. Nebojím sa ani ohňa, ani kríža, ani šeliem, ani polámania kostí, ani odťatia údov, ani rozdrvenia môjho tela. Ja túžim iba za tým, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. A preto sa nedajte pohnúť nejakým súcitom voči mne, nechajte ma za pokrm šelmám, aby som dosiahol vlasť u Boha. Ja som ako Božia pšenica, musia ma rozmliaždiť zuby levov, aby som sa mohol stať chlebom Ježiša Krista a vykrvácať roztrhaný levmi.” Takto veľmi túžil svätý Ignác Antiochijský, ktorý bol biskupom, po zjednotení s Ježišom Kristom. Túžil sa stretnúť a zjednotiť s Kristom a preto už bolo ľahostajné, ako sa do večnosti dostane. Nebál sa položiť život za vieru, za Ježiša Krista. Toto je naozaj tá veľká túžba po nebi, túžba po nebeskom kráľovstve. Je to istým spôsobom aj naša úloha nás kresťanov. Nie aby sme iba v sebe možno mali tú túžbu, ktorá je taká skrytá, neverejná, ale aby sme dávali aj svojim životom takto najavo, kým sme a po čom túžime. Keď túto túžbu po niečom konkrétnom uvidia aj tí, ktorí neveria v Boha, ktorí nemajú žiaden cieľ a smerovanie, možno sami zatúžia, ak to bude naozaj naše autentické svedectvo, tak sami sa vydajú touto cestou kresťanstva, cestou Ježiša Krista. A aj v roku 310 videl tento rímsky dôstojník Hadrián kráčať kresťanov na smrť a nemohol pochopiť, ako môžu mať úsmev na perách. Pýtal sa ich, akú odmenu čakáte za tieto hrozné muky, ktoré tak pokojne znášate. Odpoveď znela: “Čo oko nevidelo, čo ucho nepočulo, čo človeku ani na um neprišlo.” Hadrián neodolal, stal sa kresťanom a počet kresťanských mučeníkov sa rozmnožil. Čiže, keď videl, že tí prvotní kresťania, v tom roku 310, sa nebáli kráčať na smrť, dokonca mali úsmev na perách, tešili sa, a nie tak na to mučeníctvo, ale hlavne na to stretnutie s Kristom, pretože vydať mučenícku smrť, znamená vstúpiť do nebeského kráľovstva, odpustenie hriechov a trestov za hriechy a ísť priamo do neba. Toto tohto rímskeho dôstojníka Hadriána, toto oslovilo, sám sa stal potom kresťanom.
A tak, milí bratia a sestry, aj my majme túžbu. Túžbu po nebeskom kráľovstve, po tej našej skutočnej vlasti. Je to, ako hovorí žalm, vek nášho žitia je 70 rokov, a sme pri sile 80. No zväčša sú len trápením a trýzňou. Ubiehajú rýchlo a my odlietame.
Amen.