Kázeň na 4. pôstnu nedeľu rok C
Drahí bratia a sestry, v dnešnom evanjeliovom príbehu nám Pán Ježiš ukazuje dve skupiny ľudí. Tou prvou skupinou sú mýtnici a hriešnici a tou druhou skupinou, o ktorej sa Pán Ježiš prihovára, sú farizeji a zákonníci. Tieto dve skupiny, ktoré sú rozlíšené a istým spôsobom stoja v nejakom svojom statuse. A Pán Ježiš nám rozpráva to podobenstvo, alebo evanjeliový príbeh, ktorým opisuje tieto dve skupiny ľudí. Čiže hovorí o mladšom a staršom synovi. Ten mladší syn, ktorý sme počuli, ktorý požiadal otca, aby mu dal časť majetku a odchádza do ďalekého sveta, hýrivým spôsobom premrhá ten otcov majetok a síce sa vracia naspäť, to je vlastne tá prvá skupina ľudí, to sú tí mýtnici a hriešnici, ktorým sa Pán Ježiš prihovára. A tá druhá skupina ľudí, tých farizejov a zákonníkov, to je ten starší brat, navonok zodpovedný, ktorý poctivo plní všetky nariadenia a zákony otca a ktorý je celý čas s otcom a pracuje s ním a na jeho majetku.
Vidíme tieto dve skupiny ľudí, ktoré Pán Ježiš takýmto spôsobom opisuje a istým spôsobom ich aj posudzuje, alebo istým spôsobom im dáva nejaký status. A to je ten status, že hoci navonok tí farizeji a zákonníci sú verní Božiemu prikázaniu, Mojžišovmu zákonu, ktorý majú predsa. Vidíme v tom staršom synovi, že hoci je verný svojmu otcovi, nechce vojsť do jeho domu. Istým spôsobom sa akoby urazil, zatrpkol alebo nejakým spôsobom je nahnevaný na svojho otca, že prijíma toho mladšieho syna, ktorý mu bol neverný, ktorý premárnil majetok, ale v pokore a v pravde prichádza k svojmu otcovi a prosí ho o odpustenie. To sú tí farizeji, to sú tí, tá prvá skupina ľudí, tí, mýtnici a hriešnici, ktorí tiež žili možno hriešnym, márnivým životom, ale prichádzajú k Bohu skrze Ježiša Krista, uvedomujú si svoju hriešnosť, prosia Boha o odpustenie a týchto Pán Ježiš akoby vyzdvihuje, že sú tí akoby lepší synovia.
Ale, milí bratia a sestry, toto sú dve skupiny ľudí. Do ktorej skupiny ľudí možno patríme my? Sme Bohu celý život verní, alebo žijeme hriešnym životom, cítime ľútosť, ľutujeme svoje hriechy, vraciame sa z nejakého hýrivého spôsobu života. Akí sme my, alebo skôr do ktorej skupiny ľudí patríme? To si už každý musíme povedať sami, alebo zodpovedať sami vo svojom živote. Ale možno taká dôležitá otázka je, čo spôsobilo obrátenie tých sŕdc, tých mýtnikov a hriešnikov, aby sa vrátili k Bohu. Čo obrátilo srdce toho mladšieho syna z evanjeliového príbehu, že sa vrátil k svojmu otcovi, že ľutoval svoje hriechy? Alebo čo by malo spôsobiť to, aby aj tí farizeji a zákonníci, alebo ten starší syn z evanjeliového príbehu, mali vstúpiť do otcovho domu a spoznať jeho lásku a jeho dobrotu. Čo, milí bratia a sestry?
Určite je to tá dobrota, láskavosť Otca, ktorý je vlastne náš Nebeský Otec. Doslova stretnúť sa v pravde s tou dobrotou a milosrdenstvom nášho Otca. Nechať sa doslova zasiahnuť Božou milosťou, ktorá dokáže obracať srdcia. Ktorá dokáže v pravde ukázať, kým sme. Ktorá dokáže veľkoryso a milosrdne odpúšťať naše hriechy a bez akýchkoľvek výčitok nás privinúť späť do Otcovho domu.
Čítal som jeden krásny príbeh, v ktorom spisovateľ Giovanni Barra rozpráva, že blízky spolupracovník Pia XII., Monsignor Rocca, sa vo voľnom čase venoval apoštolskej alebo misijnej činnosti medzi väzňami v Ríme. Zvlášť dlhý čas sa staral o jedného mladého zločinca, ktorého chcel získať pre vieru v Boha. Dlho sa s ním trápil, knihy mu požičiaval, rozprával mu o Ježišovi, vysvetľoval mu Ježišovo posolstvo o Bohu, ale mladý vrah zostával v očiach Boha ľahostajný a neprejavoval ľútosť nad svojím zločinom. Až raz tento úbožiak odkázal Monsignorovi, aby ho čím skôr prišiel navštíviť. Monsignor sa ponáhľal a vstúpil do jeho väzenskej cely. Väzeň mu hovoril: “Otec, dnes sa vám zdôverím s niečím, čo vás prekvapí. Knihy, ktoré ste mi dávali na čítanie, sa mi páčili, ale na mňa nezúčinkovali. Aj vaše kázne, poučenia, vysvetľovania sa mi páčili, ale neobrátili ma k Bohu. Teraz však počúvajte, čo sa so mnou dnes stalo. Dnes ráno som bol na súde. V súdnej sieni bola prítomná aj matka sedemnásťročného mladíka, ktorého som vlastnými rukami zavraždil. Bola oblečená v čiernom, mala slzy v očiach. Povedala mi, odpúšťam vám a uisťujem vás, že som sa dlho za vás modlila k Bohu, aby vás neodsúdili na smrť.” A tu zostal chvíľu ticho, prehltol slzy a potom pokračoval. “Ach, otče, láska tej matky mnou otriasla. Premýšľam takto, náboženstvo, ktoré vedie ľudí k odpúšťaniu, je krásne, veď kde vzala tá matka silu na takú lásku, že odpustila mne, vrahovi, čo som zavraždil jej milovaného syna. Taká sila a taká láska môže mať pôvod jedine v Bohu. Otče, ja verím v Boha, prosím vás, vyspovedajte ma.” A spisovateľ dodáva, toto obrátenie vraha vo väznici je opravdivým zázrakom, ktorý spôsobuje kresťanská láska. Vidíme, čo dokáže kresťanská láska, alebo Božia láska, ktorá sa prejavuje v kresťanovi. Takýto, o takýto veľký prejav lásky dokáže zasiahnuť srdcia ľudí. Dokáže zasiahnuť aj srdcia aj zlých ľudí, hriešnikov, ľudí, ktorí sú ďaleko od Boha, dokonca, ktorí bojujú proti Bohu. A práve táto milosť, čiže Božia láska, ktorá sa prejavuje aj v nás, v kresťanoch, v našich skutkoch, v našich postojoch, hlavne v našom odpúšťaní, dokáže robiť veľké veci, dokonca, ako v tomto príbehu sme počuli, dokáže robiť aj zázraky.
Takže, milí bratia a sestry, nech sme už na akejkoľvek ceste vo vzťahu k Bohu. Či sa k nemu vraciame, alebo sme mu verní. Vždy pamätajme na to, že práve tá Božia láska obracia srdcia ľudí k Bohu. Verím, že aj naše srdce obrátila k Bohu práve tá láska, Božia milosť. Či už to bolo prostredníctvom našich rodičov, priateľov, možno nejakého človeka, alebo nejakej skúsenostiv našom živote. My sa snažíme o to, aby sme Božiu lásku prijímali do svojho života, do svojho srdca a vedeli ňou žiť. A takisto, aby sme ju dávali ďalej, aby aj ostatní ľudia videli, aký je Boh dobrý, láskavý a milosrdný, miluje každého a po každom túži, aby sa vrátil do Jeho domova, ktorého vrcholom a cieľom bude práve, novým začiatkom bude Jeho nebeské kráľovstvo pre nás.
Amen.