Kázeň na 5. pôstnu nedeľu rok C
Drahí bratia a sestry, akí sme rozdielni, my ľudia, od Boha. Sme naozaj rozdielni aj v tom, čo vidieť navonok, v tom, že my musíme žiť v tele, musíme jesť, spať, piť, oddychovať, aby sme mohli žiť, aby naše telo mohlo žiť. Určite aj naša duša je limitovaná určitými možnosťami. Na rozdiel od Boha, Boh je nekonečný, všemocný, Boh je čistá láska, Boh dokáže urobiť všetko. Sme naozaj rozdielni nielen v tom akoby vonkajšom, ale sme rozdielni aj v tom vnútornom.
A určite sme my od Boha rozdielni aj v rôznych postojoch. A to hlavne preto, že my ľudia sme poznačení hriechom. Určite aj tými následkami dedičného hriechu, s ktorými musíme žiť a reagovať vo vzťahu k druhým ľuďom aj k samotnému Bohu. A aj to dnešné evanjelium nám ukazuje jeden takýto veľký rozdiel. Rozdiel v tom, ako sa človek pozerá na druhého hriešneho človeka, ako sa na toho hriešneho človeka pozerá sám Boh, Ježiš Kristus. Počuli sme v dnešnom evanjeliovom príbehu udalosť o tom, ako k Ježišovi prichádzajú zákonníci a farizeji a privádzajú k nemu ženu, ktorá bola pristihnutá pri cudzoložstve. Čiže žena spáchala hriech. Nebol to výmysel, nebola to nejaká konšpirácia, jednoducho bola žena pristihnutá pri cudzoložstve, čiže objektívne spáchala hriech. A túto ženu privádzajú k Ježišovi Kristovi a hovoria: “Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takúto ženu ukameňovať. Čo povieš ty?” No neprichádzajú k Ježišovi títo zákonníci a farizeji, aby im Pán Ježiš poradil, ale ako sme počuli, prichádzajú k nemu, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Čiže chcú vykonštruovať nejakú udalosť, alebo skôr nejakú situáciu, v ktorej Ježiša chcú podchytiť v reči. Či už Pán Ježiš povie ukameňovať a tým vlastne Pán Ježiš sa stane človekom, ktorý tvrdou rukou chce trestať, alebo čo, alebo povie, že nie, a tým sa postaví proti Mojžišovi a zákonu, ktorý im to nariaďuje. To naozaj vykonštruovali situáciu, v ktorej Pán Ježiš, či povie tak alebo onak, podchytia v reči a môžu ho obžalovať.
Ale vidíme, že Pán Ježiš dobre pozná myšlienky človeka, dobre pozná jeho zmýšľanie a hlavne to, že človek je poznačený hriechom. Nezmýšľa dobre, nezmýšľa správne, nezmýšľa tak, ako by to chcel samotný Boh. Ale vidíme, čo spôsobuje hriech v človeku. A keď človek dokáže byť hlavne v tom postoji zákonníkov a farizejov, a tak Pán Ježiš nepotrebuje utekať preč od tejto situácie, ale Pán Ježiš ju veľmi pekne rieši.
Počuli sme o tom, ako Pán Ježiš sa zohol a prstom písal na zemi. Nevieme, čo Pán Ježiš písal prstom na zemi a povieme si, že to možno ani nie je dôležité. Nevieme. Ale povedal slová, ktoré sú naozaj veľmi dôležité: “A ten z vás, kto je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.” A touto vetou dokázal Pán Ježiš urobiť veľa. Dokázal povedať nielen pravdu o človeku, ale dokázal istým spôsobom obžalovať aj tých, ktorí prichádzajú a privádzajú tú ženu, ktorú pristihli pri cudzoložstve, aby ju obžalovali. Takže Pán Ježiš touto jednou vetou dokáže urobiť veľa. Ako počúvame, počnúc staršími odchádzajú. Ako by si tí starší ako prví začali uvedomovať, veď aj my sme hriešni. Aj my máme hriechy a možno máme ešte väčšie hriechy ako tá žena. Možno aj my sme hodní odsúdenia. A preto odchádzajú preč. Ale ktosi tak pekne poznamenal, že čo Pán Ježiš písal tým prstom na zemi, dokonca dvakrát je to v tom dnešnom evanjeliu spomenuté, aj po tej vete, keď Pán Ježiš povedal, kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň a znova sa zohol a písal po zemi. Jeden človek raz poznamenal, že Pán Ježiš tam písal hriechy tých zákonníkov a farizejov, písal hriechy tých, ktorí prichádzajú a obžalovávajú túto ženu s hriechom. A keď tí farizeji a zákonníci nielen počuli tie slová, kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň, ale keď aj videli svoje hriechy a hlavne to, že Pán Ježiš o tých hriechoch vie, že je Boh a číta v srdciach, mysliach a v životoch tých druhých ľudí, vtedy odchádzajú preč. Opúšťajú túto situáciu ako porazení. Nie ako víťazi, ale ako porazení.
Na jej konci zostáva iba tá žena spolu s Ježišom Kristom. A Pán Ježiš túto ženu neprepúšťa len tak: choď, ži ďalej, rob si, čo chceš, ale Pán Ježiš jej hovorí, choď a už nehreš. Čiže aj Pán Ježiš vidí ten hriech tej ženy, že nie je vymyslený, a tiež jej dáva milosrdenstvo, odpustenie. Choď a už nehreš, ži ďalej a už nehreš, bojuj s tým hriechom. V egyptskej púšti žil mních, ktorý sa volal Sisoes. A tento mních bol veľmi múdry a veľmi zbožný a tak za ním prichádzali mnohí ľudia, aby ho prosili o radu do života. A tak raz k nemu prišiel istý mladík, ktorý zbožne túžil po živote na púšti a povedal: “Otče, potrebujem tvoju radu.” Sisoes sedel zaujatý svojou prácou, pretože aj mnísi pracovali, aby si mohli zabezpečiť obživu, pričom obyčajne plietli rohože a košíky. A starec zdvihol svoju hlavu a povedal, prosím, hovor. Tu? Odpovedal mladík, pozerajúc, že akurát tento mních pracuje. Áno, tu, košíky a rohože nemajú uši. A tak ten mladík hovorí: Otče, spáchal som strašný hriech, čo mám robiť? Povedal s plačom návštevník. Spamätaj sa, povedal ten starec, opäť vstaň a polepši sa. Už som vstal a znova som upadol, žaloval sa mladík. Vstaň znova. Toľkokrát som vstal a znova som padol. Ako dlho to budem musieť robiť? A nakoniec hovorí starec, dovtedy, kým ťa Pán Boh nevezme z tohto sveta. Zakončil rozhovor starec Sisoes. Takže do konca svojho pozemského života budeme padať do hriechu. Dúfajme, že nie do hriechu veľkého, ťažkého alebo smrteľného, ale minimálne v tom ľahkom hriechu vždy budeme padať, pretože vždy potrebujeme Božie odpustenie a až v nebi bude stav, kde budeme dokonale čistí, dokonale bez hriechu, ani nebudeme náchylní hrešiť. Tam bude naozaj už iba blaženosť, no tu na zemi budeme stále hrešiť. Preto aj Pán Ježiš povedal tej žene, choď a už nehreš, choď ďalej vo svojom živote a snaž sa nehrešiť, aj keď možno tá žena znova padne do hriechu, kto je už slabý, znova nech vstane a ide ďalej a snaží sa nehrešiť, aby bojovala s tým hriechom.
A na záver svätý František Saleský raz napísal niečo, čo sa môže javiť ako prehnané, až paradoxné. Teda František Saleský povedal, občas môže byť pre nás skoro aj šťastím spadnúť do hriechu, lebo potom je človek hlboko na dne. Vtedy porozumie, akí sme úbohí. Potom už nie sme takí neuvážení, aby sme druhými pohŕdali preto, že sú hriešnikmi. A možno aj toto, aspoň sčasti, zažili tí farizeji a zákonníci, keď aj oni možno tak zacítili, možno aj zo zeme, ako to tam Pán Ježiš písal, prečítali, že aj oni sú hriešni, aj oni majú hriech a preto nakoniec tú ženu nechali tak, už ju viac nesúdili a odišli preč, veríme, že s myšlienkou, že aj oni sú hriešni a potrebujú Božie odpustenie.
Preto aj my, milí bratia a sestry, ak zhrešíme, s pokorou, s ľútosťou, vstaňme zo svojich hriechov, oľutujme svoje hriechy, príďme aj k sviatosti zmierenia, aby sme mohli ďalej bojovať v tomto živote, ktorý nám Pán Boh dáva. Nevieme ešte, aký dlhý čas, ale život na zemi je boj. Boj s hriechom, boj o dobro, boj o Božiu milosť. Snažme sa, bojujme a verím, že Pán Boh nás nájde ako dobrých správcov aj dobrých bojovníkov v tomto živote, aby nás raz mohol zobrať do väčšej radosti.
Amen.