„Božie milosrdenstvo nás sprevádza deň čo deň. Hľadajme aj dnes Petrov tieň, aby sme boli v Kristovom svetle! Modlime sa k nášmu milostivému Bohu, aby posilnil vieru, rozmnožil lásku a zvýšil pokoj v našich dňoch.“
Rím, 26.4.2025 (kath.net/as- Armin Schwibach
Jeden z nevyčerpateľných pokladov náuky Benedikta XVI. spočíva v jeho kázniach. Uvádzame homíliu k jeho 80. narodeninám! Aby sme našli niečo podobné, je pravdepodobne potrebné vrátiť sa k pápežom ako Gregor Veľký alebo Lev Veľký. Homílie nie sú len dielom duchovného preniknutia do Svätého písma a výkladu náuky Cirkvi, ale možno ich vnímať aj ako homiletické vedenie. Pápež Benedikt v praxi ukázal, ako sa má kázať a ako sa môže kázať. Každá z iniciatív, ktoré navrhol Benedikt XVI. a jeho slová dokázali poslucháča uviesť do hĺbky, ktorá mu umožnila spoznať šírku Božieho slova, naliehavosť kresťanského nároku a krásu doktríny nielen zvonku, ale prežiť ju vo v jej najvnútornejšom bytí. Spolu s príhovormi pred modlitbou Anjel Pána alebo Regina Caeli bolo možné prežívať liturgický rok nielen v jeho vrcholných bodoch, ale aj v každodennom živote. …
Svätá omša na nedeľu Božieho milosrdenstva pri príležitosti 80. narodenín Benedikta XVI. v roku 2007. mala liturgické texty boli z roku C s evanjeliom o stretnutí apoštola Tomáša so zmŕtvychvstalým Pánom (Jn 20, 19-3. Čítania: Skutky 5, 12-16; Zjavenie 1, 9-13, 17-19).
Homília 15. apríla 2007 k 80. narodeninám Benedikta XVI.
Podľa starodávnej tradície sa dnešná nedeľa nazýva „Biela nedeľa“. V tento deň si novopokrstení vo Veľkonočnej noci opäť obliekali biele rúcha, symbol svetla, ktoré im Pán dal pri krste. Potom vyzlečú biele šaty, ale nový jas, ktorý im bol ohlásený, by si mali vziať do svojho každodenného života. Mali by starostlivo strážiť jemný plameň pravdy a dobra, ktorý v nich Pán zapálil, a tak priniesť niečo z Božieho jasu a dobra do tohto nášho sveta.
Svätý Otec Ján Pavol II. chcel, aby sa táto nedeľa slávila ako sviatok Božieho milosrdenstva. V slove milosrdenstvo našiel celé tajomstvo vykúpenia zhrnuté a nanovo interpretované pre našu dobu. V dvoch diktatúrach, pri stretnutiach s chudobou, ťažkosťami a násilím hlboko prežil moc temnoty, ktorá aj v tejto chvíli sužuje svet. Ale nemenej hlboko zažil, že Boh konfrontuje všetky tieto sily svojou úplne inou, božskou mocou – mocou svojho milosrdenstva! Je to ona, ktorá kladie bariéru zlu. V ňom je vyjadrená samotná podstata Boha – jeho svätosť, sila pravdy a lásky.
Po prvých vešperách tejto nedele odišiel pred dvoma rokmi domov, zosnul v Božom milosrdenstve, o ktorom nám ešte po smrti a priamo od Boha hovorí :
„Dôverujte Božiemu milosrdenstvu!Staňte sa ľudom jeho milosrdenstva deň čo deň! Milosrdenstvo je rúchom svetla, ktoré nám Pán dal v krste.
Nesmieme dovoliť, aby toto svetlo zhaslo! Naopak, malo by v nás rásť deň čo deň a tak prinášať svetu zvesť o Bohu. Práve v týchto dňoch, obzvlášť ožiarených svetlom Božieho milosrdenstva, sa môžem obzrieť späť na 80 rokov života. Vítam všetkých, ktorí prišli osláviť toto výročie so mnou! …
Zhromaždili sme sa tu s myšlienkami na dokončenie dlhej kapitoly môjho života. Samozrejme, liturgia sa nesmie používať na rozprávanie o sebe. Ale vlastný život môže slúžiť na ohlasovanie Božieho milosrdenstva:
„Poďte sem a počúvajte, všetci ctitelia Boží, vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil. Všetci, čo sa bojíte Boha, poďte a počujte, čo Boh urobil mojej duši,“ hovorí žalm (66,16).
Vždy som považoval za veľký dar Božieho milosrdenstva, že mi bolo udelené narodenie a znovuzrodenie v ten istý deň, v znamení začiatku Veľkej noci. Tak som sa narodil do vlastnej rodiny a do veľkej Božej rodiny. Áno, ďakujem Bohu, že som mohol zažiť, čo znamená rodina. Že som mohol zažiť, čo znamená otcovstvo, a že slovo Boha Otca sa stalo zrozumiteľným zvnútra a že sa mi z ľudskej skúsenosti otvoril prístup k veľkému a láskavému Otcovi v nebi.
Nesieme pred Otcom zodpovednosť, ale zároveň nám dáva dôveru, pretože v jeho spravodlivosti vždy žiari milosrdenstvo a láskavosť, s ktorou prijíma aj našu slabosť a pomáha nám pomaly sa učiť kráčať vzpriamene. Ďakujem Bohu, že som mohol hlboko prežívať, čo znamená materská láskavosť, ku ktorej mám vždy otvorené útočisko a ktorá mi dáva slobodu. Ďakujem Bohu za svojich bratov a sestry, ktorí mi verne a ochotne pomáhali počas celého môjho života. Ďakujem Bohu za spoločníkov, priateľov a pomocníkov, ktorých mi dal. Som obzvlášť vďačný, že som od prvého dňa mohol rásť do veľkého spoločenstva veriacich, v ktorom bola zbúraná hranica medzi životom a smrťou, medzi nebom a zemou a že som sa mohol učiť z múdrosti tejto komunity, v ktorej sú obsiahnuté nielen skúsenosti ľudstva od jeho najstarších čias. Jej múdrosť nie je len ľudská múdrosť, ale v nej sa nás dotýka múdrosť samotného Boha – večná múdrosť.
V prvom čítaní počúvame, že v prvých hodinách zrodu Cirkvi niesli trpiacich na miesta, kam padol Petrov tieň – tento tieň mal vraj liečivú moc. Lebo tento tieň pochádzal zo svetla Kristovho, a preto v sebe niesol časť sily jeho božskej dobroty. Petrov tieň dopadol na môj život od samého začiatku prostredníctvom spoločenstva Katolíckej cirkvi a naučil som sa, že je to dobrý tieň – uzdravujúci tieň práve preto, že v konečnom dôsledku pochádza od samotného Krista.
Peter bol človek so všetkými slabosťami človeka, ale predovšetkým bol človekom plným vášnivej viery v Krista a plným lásky k nemu. Z jeho viery a lásky, uprostred všetkých jeho slabostí, prichádzala k ľuďom uzdravujúca Kristova moc, jeho zjednocujúca moc. Hľadajme aj dnes Petrov tieň, aby sme boli vo svetle Kristovom! Zrodenie a znovuzrodenie – pozemská rodina a veľká Božia rodina – to je veľký dar Božieho milosrdenstva, na ktorom stojíme.
Na mojej životnej ceste som dostal nový a náročný dar: povolanie do kňazskej služby:
Keď sme – viac ako 40 spoločníkov – ležali na zemi v katedrále vo Freisingu na sviatok svätého Petra a Pavla v roku 1951 a všetci svätí boli vzývaní, intenzívne som si uvedomil biedu vlastnej existencie zoči-voči tejto úlohe. Áno, bolo utešujúce, že na nás bola vzývaná ochrana Božích svätých, živých aj mŕtvych a že nebudem sám. A aká dôvera vyžarovala z Ježišových slov, ktoré sme potom počuli od biskupa počas liturgie vysviacky: „Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi.“
Hlboko som to prežíval! On, Pán, nie je len Pán, ale aj priateľ. Položil na mňa ruku a neopustí ma. Tieto slová boli v tom čase vyslovené v kontexte udelenia plnej moci udeľovať sviatosť zmierenia a tak v Kristovom mene odpúšťať hriechy. Je to to isté, čo počujeme v dnešnom evanjeliu: Pán dýchne na svojich učeníkov. Dáva im svojho Ducha – Ducha Svätého: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené.“
Duch Ježiša Krista je mocou odpustenia. On je silou Božieho milosrdenstva. Umožňuje nový začiatok – znova a znova. Priateľstvo s Ježišom Kristom je priateľstvom s tým, ktorý z nás robí ľudí odpúšťania a ktorý nám tiež odpúšťa, ktorý nás neustále dvíha z našej slabosti a tým nás vychováva, vštepuje nám vnútornú povinnosť lásky odpovedať na jeho dôveru svojou vernosťou. V dnešnom evanjeliu sa dozvedáme aj o stretnutí apoštola Tomáša so zmŕtvychvstalým Pánom. Apoštol sa môže dotknúť jeho rán a tak ho spoznáva – spoznáva ho aj mimo ľudskej identity tohto Ježiša z Nazareta v jeho pravej a najhlbšej identite: „Pán môj a Boh môj“ (Jn 20, 28).
Pán si vzal svoje rany so sebou do večnosti. Je to zranený Boh. Nechal sa zraniť svojou láskou k nám. Rany sú pre nás znamením, že nás chápe a že sa necháva zraňovať svojou láskou k nám. Tieto jeho rany – ako sa ich len môžeme dotýkať v dejinách našej doby, keď sa pre nás necháva znova a znova zraňovať. Akou istotou a útechou jeho milosrdenstva sú pre nás! A akou istotou sú pre nás aj slová: „Môj Pán a môj Boh.“ A akou mierou sú pre nás povinnosťou nechať sa pre neho zraňovať.
Božie milosrdenstvo nás sprevádza deň čo deň. Ak sme bdelí v svojich srdciach, dokážeme ich vnímať. Všetci máme až príliš sklon cítiť len každodennú drinu, ktorá na nás uvalená ako Adamovým deťom. Ale ak otvoríme svoje srdcia, vždy môžeme vidieť, aký dobrý je k nám Boh, ako na nás pamätá, najmä v malých veciach, a tak nám pomáha dosiahnuť veľké veci!
S rastúcim bremenom zodpovednosti Pán priniesol do môjho života aj novú pomoc: Znova a znova s vďačnou radosťou prežívam, aká veľká je skupina tých, ktorí ma podporujú modlitbami, ktorí mi s vierou a láskou pomáhajú vykonávať moju službu, ktorí sú tolerantní k mojej slabosti a ktorí rozpoznávajú láskavé svetlo Ježiša Krista aj v tieni Petra. Za to by som sa v tejto hodine chcel z celého srdca poďakovať Pánovi a vám všetkým. Na záver by som sa rád pomodlil modlitbu pápeža svätého Leva Veľkého, ktorú som presne pred 30 rokmi vyryl na pamätný obraz mojej biskupskej vysviacky:
„Proste nášho milostivého Boha, aby v našich dňoch posilnil vieru, rozmnožil lásku a zvýšil pokoj. Nech ma, svojho pokorného služobníka, urobí spôsobilým pre moju úlohu a užitočným pre vaše rozvíjanie a nech mi dá dĺžku služby, aby oddanosť rástla s daným časom. Amen.“