Návrat k pápežstvu ako zdroju pevnej doktríny a jednoty. Väčšia úcta v liturgii. Odstup od globalizmu, sekularizmu a štátnej podpory. Nulová tolerancia voči sexuálnemu zneužívaniu zo strany klerikov.
Vatikán-Londýn (kath.net / Blog vatikanistu Edwarda Pentina/pl)
Vytváranie chaosu urobilo minulý pontifikát veľmi rušivým, rozdeľujúcim a turbulentným. Chaos spôsoboval veľa nepokoja, zdesenia a niekedy až rozhorčenia, lebo zámerný prístup k vládnutiu nikdy nebol v súlade s katolíckou vierou, so spoločným dobrom, Božím zjavením a prirodzeným zákonom.
Druhou stránkou však bolo, že to vynieslo na povrch veľa z toho, čo skrytého v temnote. Tým by to mohlo poskytnúť budúcemu pápežovi informácie, ktoré potrebuje na riešenie problémov, ktoré odhalil Františkov pontifikát, ak si to bude želať. Akým kritickým oblastiam by sa teda mal budúci pápež venovať? Tu je zoznam desiatich možných priorít:
1. Návrat k pápežstvu ako zdroju pevnej doktríny a jednoty
Hoci pápež František urobil veľa pre to, aby Cirkev dostal na perifériu k chudobným a marginalizovaným a aby ju sprístupnil tým, ktorí by jej inak možno nevenovali veľkú pozornosť, často prehliadal doktrinálne hranice a kanonické obmedzenia pápežskej moci. Bol kritizovaný aj za odklon od apoštolskej tradície, za vyhlásenia, ktoré prinajmenšom zdanlivo protirečili ustálenej najmä morálnej náuke Cirkvi a za presadzovanie indiferentizmu, myšlienky, že všetky náboženstvá sú platnými cestami k Bohu. Spolu s tlakom na synodálnosť, v ktorej nekatechizovaní veriaci zohrali kľúčovú úlohu v komplexnej demokratizácii Cirkvi, to viedlo k doktrinálnemu zmätku vo Vatikáne a inde, čoho ukážkou je Cirkev v Nemecku. V kombinácii s neschopnosťou napraviť chyby a herézy – trend, ktorý sa začal ešte pred Františkovým pontifikátom – bola podkopaná integrita viery. Naliehavou prioritou budúceho pápeža bude preto obnovenie doktrinálnej jasnosti vo viere a morálke, dobrá správa vecí verejných a rešpektovanie kánonického práva. V súvislosti s tým musí budúci pápež skoncovať s prenasledovaním a vyhladzovaním inštitúcií, hnutí, biskupov, duchovenstva a laikov, ktorí preukázateľne prinášajú dobré a hojné ovocie, čo sa týka úcty, duchovného života, vernosti katolíckej doktríne a povolaní. Malo by to umožniť takýmto jednotlivcom alebo inštitúciám rásť a prosperovať, a nie ich ničiť. A zároveň tí, ktorí zneužívali doktrínu, morálne učenie a liturgiu, zostali nepotrestaní a mohli prosperovať.
2. Objasnenie Druhého vatikánskeho koncilu, reforma jezuitov
S prvým kritickým bodom úzko súvisí potreba, aby budúci pápež objasnil akékoľvek nejasnosti týkajúce sa Druhého vatikánskeho koncilu alebo aspoň riešil tento problém, ktorý už roky naberá na obrátkach. Koncil bol dlho interpretovaný spôsobom, ktorý sa, ako mnohí poukazujú, odchyľuje od zámeru koncilových otcov, čo sa obzvlášť jasne ukázalo počas pontifikátu Františka. Nejednoznačnosť sa často pripisovala nedostatočnej jasnosti vo výklade náuky koncilu, čo bolo často kritizované ako nedostatočné. Súčasťou návratu k doktrinálnej jasnosti by mohla byť aj reforma Jezuitskej rehole.
Kardinál George Pell v memorande Demos (odkaz) vyzval na takúto reformu vzhľadom na prevládajúcu heterodoxiu v Spoločnosti Ježišovej a katastrofálny pokles povolaní rehole. N memorande uvádza:
„Charizma a prínos jezuitov boli a sú pre Cirkev také dôležité, že ich nemožno len tak stratiť v dejinách.“
3. Obnovenie klasického pápežského vedenia a kolegiality v kolégiu biskupov a kardinálov
V kontexte pápežskej moci musí budúci pápež posilniť kolegialitu s biskupmi a v rámci kardinálskeho kolégia. Kvôli dlhému trendu decentralizácie a premocnej biskupskej konferencie sa biskupská kolegialita, ktorú predpokladal koncil, nemohla plne realizovať – autonómia a autorita biskupov boli podkopané.
Pokiaľ ide o kardinálske kolégium v ostatných rokoch – na rozdiel od deklarovanej túžby po synodalite – bola väčšina kardinálov, s výnimkou niekoľkých blízkych spolupracovníkov, vylúčená z rozhodovacieho procesu, hoci jednou z ich hlavných úloh je radiť pápežovi. Mali tiež málo príležitostí stretávať sa, keďže stretnutia kardinálov boli počas kardinálskych konzistórií v roku 2014 prerušené, čo ešte viac oslabilo kolegialitu kardinálskeho kolégia. Tieto faktory viedli k oslabeniu dôležitej úlohy kardinálov, zatiaľ čo pápež dostal nadmernú a nekontrolovanú moc, čo bolo v rozpore s tradíciami. Toto sa za pápeža Františka ukázalo tak jasne, že pozorovatelia hovorili o tyranskej hre o moc s ľubovoľným uplatňovaním moci.
Ďalší pápež bude musieť znovu potvrdiť, čo pápeži môžu a nemôžu robiť podľa apoštolskej tradície a akú doktrinálnu váhu by mali prikladať rôznym pápežovým vyhláseniam.
4. Viac úcty v liturgii Božská liturgia je „vrcholením činnosti Cirkvi“ a „zdrojom, z ktorého pramení všetka jej sila“, ako hovorí Sacrosanctum Concilium, liturgická konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu.
Liturgia tiež chráni Cirkev pred falošnými náukami a nepresnou teológiou. Mnohí, vrátane Benedikta XVI., pripisujú súčasnú krízu v Cirkvi najmä liturgickému zneužívaniu, ktoré vyplynulo z liturgických reforiem z r. 1970. V dôsledku toho Cirkev stratila svoje kristocentrické zameranie a uprednostňovala zábavu, ktorá kladie do centra človeka, a nie Boha!
Ďalší pápež musí uprednostniť návrat k úctivejšej svätej omši zlepšením liturgickej prípravy duchovenstva a laikov, uprednostnením nadprirodzena (účelom Cirkvi je nadprirodzeno) a zdôraznením prvého prikázania, uctievania Boha.
5. Ukončiť potláčanie klasickej liturgie.
Potreba prekonať liturgické zneužívanie súvisí aj s potrebou čeliť tendencii potláčať klasickú latinskú omšu. Toto rozhodnutie bolo všeobecne vnímané ako nespravodlivé, v rozpore s predchádzajúcou pápežskou náukou, v rozpore s božským zákonom a opakom toho, čo mnohí verili, že liturgia v tom čase potrebovala: viac svätosti, menej svetskosti a viac úcty zameranej na Krista, ktorá potvrdzovala skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii!
Budúci pápež bude preto musieť preskúmať, ako možno implementovať opatrenia, ktoré už prijal pápež Benedikt XVI. Úsilie o to, aby Cirkev mohla ťažiť z bohatstva čoraz populárnejšej tradičnej liturgie, sa dá najlepšie obnoviť bez ohrozenia jednoty alebo zhoršenia „liturgických vojen“.
6. Odstup od globalizmu, sekularizmu a štátnej podpory
Počas uplynulých 60 rokov sa Svätá stolica a Cirkev vo všeobecnosti – najmä v dôsledku smernice Druhého vatikánskeho koncilu usilovali otvoriť dvere Cirkvi a svetu. Spojili sa vládami, aby pomohli chudobným, slabým a marginalizovaným. Hoci to prinieslo dobré ovocie, má to aj nevýhody. Blízkosť politických skupín, globalizmus a rastúca závislosť od štátneho financovania viedli ku kompromisom so sekulárnymi hodnotami, najmä v posledných rokoch. To viedlo k umlčaniu hlasu Cirkvi v kľúčových morálnych otázkach a k „splošteniu“ jej evanjeliového svedectva. Toto bolo obzvlášť zjavné v spojenectve s predchádzajúcou Bidenovou administratívou, ale aj v rastúcej spolupráci Vatikánu s nadnárodnými korporáciami, ktorých hodnoty sú diametrálne odlišné od morálnej náuky Cirkvi.
Budúci pápež musí odvážne dištancovať Cirkev od takýchto ideologických skupín, vlád a svetských záležitostí, ako aj od otázok, v ktorých má len malú kompetenciu, ako je zmena klímy a od sekulárnych hodnôt, ako je „rozmanitosť“ a „inklúzia“, ktoré sa zvyčajne vzťahujú len na tých, ktorí zdieľajú rovnaké sekulárne presvedčenie.
7. Nulová tolerancia voči sexuálnemu zneužívaniu zo strany duchovných
Pápež František bol zvolený s mandátom bojovať proti kríze sexuálneho zneužívania. Dosiahol určitý pokrok, napríklad dokumentom „Vos estis lux mundi“, ktorý síce má slabé stránky, no mal za cieľ zvýšiť zodpovednosť biskupov. Taktiež odvolal niektorých biskupov za krytie zneužívania. No pretrváva kultúra utajovania a sám František opakovane obhajoval a chránil biskupov a vyšších duchovných, ktorí sa správali hrubo, najmä tých, ktorým bol osobne lojálny (napr. biskup Gustavo Zanchetta, otec Marko Rupnik, Theodore McCarrick a biskup Juan Barros z Madridu).
Ústredným záujmom budúceho pápeža bude zabezpečiť väčšiu spravodlivosť a konzistentnosť pri riešení tejto problematiky, prevziať vedúcu úlohu v boji proti zneužívaniu a nie ho kryť pred priateľmi.
8. Homosexualita v Cirkvi
Vplyv tých, ktorí považujú homosexualitu za normálnu, často označovaný ako „ružový slon v miestnosti“, mal škodlivé účinky. To malo výrazný negatívny vplyv na ich celkové vedenie, ich schopnosť evanjelizovať a ich schopnosť prilákať dôveryhodné povolania! Tento pokus o normalizáciu tejto situácie v Cirkvi, najmä za Františka, ktorý sa spojil so skupinami, ktoré predtým Vatikán zakázal, viedol k rastu klík, zintenzívneniu sprisahania s cieľom umlčať to a k veľkej nespravodlivosti, a to nielen tým, že nehomosexuálnym kardinálom, biskupom, kňazom a veriacim odopieral vypočutie a podieľanie sa na riadení Cirkvi. Vďaka tomu sa mnohí homosexuálni duchovní stali zraniteľnými voči vydieraniu. Budúci pápež musí aspoň identifikovať problémové oblasti, zrušiť takéto homosexuálne skupiny a prejaviť nulovú toleranciu voči incidentom homosexuálnych praktík v kňazstve a v cirkevnej hierarchii.
9. Dobré hospodárenie s vatikánskymi financiami
Napriek niektorým významným neúspechom dosiahol pápež František určitý úspech vo finančnej reforme, čím položil základy pre lepšiu administratívu, väčšiu transparentnosť a zodpovednosť. Výzvy však pretrvávajú.
Ďalší pápež musí plne implementovať štrukturálne reformy, ktoré František inicioval v roku 2014 a zvrátiť zmeny nasledujúcich rokov, ktoré oslabili vplyv reforiem. Musí tiež vymenovať kvalifikovaných laikov na implementáciu reforiem, začať dôkladnú reštrukturalizáciu, najmä APSA, a zriadiť nezávislé kontrolné orgány dohľadu. Budúci pápež sa bude musieť zaoberať aj nevyriešenými otázkami, ako sú – škandál s nehnuteľnosťami na Sloane Avenue v Londýne, obvinenia, že vatikánske fondy boli použité na kúpu svedkov proti kardinálovi Pellovi v jeho procese, aby sa mu zabránilo odhaliť finančnú korupciu vo Vatikáne i sťažnosť bývalého generálneho audítora Libera Miloneho, ktorý žaluje Vatikán za neoprávnené prepustenie.
10. Boj proti hrozbe islamu
Od reakcií na regensburgskú prednášku pápeža Benedikta XVI. od roku 2006 a najmä počas pontifikátu Františka sa Vatikán a Cirkev vo stiahli z boja proti hrozbe šírenia islamu na Západe. Uprednostňujú politiku ústupkov, dialógu o spoločných otázkach a dôrazu na bratstvo, avšak bez toho, aby spomenuli alebo jasne zdôraznili Krista! Vyvrcholilo to dokumentom pápeža Františka „Ľudské bratstvo“ a podporou Svätej stolice iniciatívam, ako je napríklad Abrahámovský rodinný dom. Často a tak vyhýbalo otázkam, ako prenasledovanie kresťanov islamistickými skupinami či moslimskými vládami a dôležitosť reciprocity, pokiaľ ide o náboženskú slobodu. To viedlo k obvineniam zo synkretizmu a ľahostajnosti. Ďalší pápež sa bude musieť týmito otázkami zaoberať, napríklad zameraním sa na evanjelizáciu, poskytnutím jasnejších teologických smerníc islamu a silnejším zapojením sa do prenasledovaných kresťanov.