Viedeň, 27.6.2025 (kath.net/pk) – Spisovateľ Gilbert Keith Chesterton priznal, že sa bál „obrovskej reality“ Eucharistie. Chesterton mal veľkú lásku k sviatku Božieho tela. Táto láska sa u neho rozvinula počas práce na jeho slávnej knihe o svätom Tomášovi Akvinskom, ako píše Joseph Pearce v článku v „Aleteii“.
Po účasti na eucharistickom kongrese v Dubline v roku 1932 Chesterton povedal:
„Slovo ‚Eucharistia‘,“ je len slovný symbol, dalo by sa povedať, vágna slovná maska pre niečo také veľkolepé, že jeho potvrdenie aj popieranie sa javili ako rúhanie – rúhanie, ktoré otriaslo svetom zemetrasením dvoch tisícročí.“
Pre Chestertona bola viera v skutočnú prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti „skúšobným kameňom pravdy“, analyzuje Pearce, autor knihy „Múdrosť a nevinnosť: Život G. K. Chestertona“ (Ignatius Press).
„Pokiaľ ide o transsubstanciáciu, opatrne by som poukázal na to, že pre väčšinu bežných, rozumných outsiderov existuje značný praktický rozdiel medzi Jahvem prenikajúcim vesmírom a Ježišom Kristom prichádzajúcim do vesmíru,“ ako napísal Chesterton. Chesterton priznal, že má zdravú bázeň pred Pánom v jeho prítomnosti vo sviatosti a priznal sa, že sa „bojí tejto obrovskej reality“.
Keď sa ho pýtali, ako by Kristus vyriešil moderné problémy, keby bol dnes na zemi, Chesterton odpovedal s vnímavou múdrosťou priam svätca:
„Na túto otázku musím odpovedať veľmi jasne a pre tých, ktorí zdieľajú moju vieru, existuje len jedna odpoveď. Kristus je dnes na zemi, živý na tisícich oltároch a rieši problémy ľudí rovnako ako vtedy, keď bol na zemi v bežnom zmysle slova. To znamená, že rieši problémy toho obmedzeného počtu ľudí, ktorí sa z vlastnej slobodnej vôle rozhodnú ho počúvať.“
Chestertonova láska k sviatku Božieho tela sa prehĺbila počas písania jeho slávnej knihy o sv. Tomášovi Akvinskom, počas ktorej sa zrejme naučil naspamäť svoju sekvenciu Božieho tela. Jeho priatelia si ho pamätajú, ako posledné dva verše recitoval znova a znova:
Bone Pastor, panis vere, Jesu, nostri miserere.
Tu nos pasce, nos tuere, Tu nos bona fac videre, In terra viventium.
Tu, qui cuncta scis et vales, Qui nos pascis hic mortales,
Tuos ibi commensales, Cohaeredes et sodales, Fac sanctorum civium. Amen.
Priatelia, ktorí ho dobre poznali, rozprávajú, že v posledných rokoch svojho života recitoval tieto dva verše znova a znova a búchal päsťou do lakťovej opierky kresla. Chesterton sa k slovám „in terra viventium“ vyjadril slovami:
„Aké zhrnutie neba: presná inverzia slangového výrazu ‚dole medzi mŕtvymi‘. Tak to máte – doslova krajina živých. Áno, priatelia moji, v krajine živých uvidíme všetky dobré veci.“
-zg-