Hannover, 8.10.2024 (kath.net) – Právnik Lothar C. Rilingerpublikoval mnoho komentárov, ako aj rozhovory s emeritným prefektom Kongregácie pre náuku viery, kardinálom Gerhardom L. Müllerom. Je autorom mnohých kníh. … Uvádzame s ním interview:
kath.net: Pán Rilinger, ste jedným z najproduktívnejších katolíckych autorov Vzhľadom na takmer úplné odkresťančenie našej spoločnosti: Koľko nádeje a koľko zúfalstva rezonuje vo vašej práci?
„Predstavitelia Cirkvi, či už diakon, kňaz, alebo biskup, majú zastupovať úlohy, ktoré sa zaviazali vykonávať v rámci svojej vysviacky. Majú šíriť učenie Cirkvi. Nesľúbili, že budú nasledovať a reprezentovať sekulárny mainstream. A Ježiš Kristus dal aj predstaviteľom Cirkvi, ktorí nie sú vysvätení, poverenie ohlasovať svetu Božie slovo, ale nie ich vlastný súkromný názor.“
kath.net: Cirkev vynakladá veľa energie na súčasné problémy no šírenie náuky zaostáva. Kde by mala Cirkev investovať, aby mala opäť pozitívny vplyv na našu spoločnosť?
Lothar C. Rilinger: Od otváracieho ceremoniálu olympijských hier v Paríži sa svetu ukázalo, kam by sa mala uberať duchovná cesta. V scéne, v ktorej trans-osoby nielen satirizovali inštitúciu Poslednej večere, ale dokonca ju zosmiešnili, kresťanstvo bolo už takpovediac na odstrel. Bolo nielen kritizované, ale dokonca negované. To ma neprivádza do zúfalstva, skôr ma to podnecuje k ešte tvrdšej práci pre kresťanstvo ako základu našich spoločností a štátov.
Keď po Francúzskej revolúcii v roku 1789 bol Boh vykázaný z katedrály Notre Dame de Paris a vyhlásený za mŕtveho a mladá, pekná herečka, oblečená ako bohyňa rozumu, ležala lascívne na hlavnom oltári, mnohí kresťania verili, že ich kresťanstvo bol vyhodené na smetisko dejín. No len o niekoľko rokov Buonaparte opäť otvoril dvere Notre Dame Bohu. Uznal, že spoločnosť a štát bez neho nemôžu existovať – bez neho nemôže existovať úspešný život. Ježiš Kristus nám dal nádej, pomocou ktorej sa môžeme pozdvihnúť a ktorá nám umožňuje znášať utrpenie a smútok. Neukazuje nám smrť ako bránu k ničomu, ale práve naopak – otvára cestu ku skutočnému životu, tak ako Joseph Ratzinger opísal nádej, túto kresťanskú nádej, ktorá dáva zmysel umieraniu. Tak som si istý, že kresťanstvo zažije renesanciu na sekularizovanom Západe, aj vo zvyšku sveta, a privedie ľudí späť k Bohu.
kath.net: Cirkev vynakladá veľa energie na súčasné problémy, ale základy náuky zaostávajú. Do ktorých oblastí by mala Cirkev investovať, aby mala opäť pozitívny vplyv na našu spoločnosť?
Rilinger: Extrémne spolitizovaná Cirkev sa asimiluje do každej politickej organizácie, strany, mimovládnej organizácie alebo inej nátlakovej skupiny, a tým sa stáva len ďalším hráčom v politickej diskusii – s výsledkom, že sa opotrebuje a musí zažiť osud, ktorý je jej vlastný. V politike sa ju už nepočúva, ľudí to unavuje.
Cirkev má iné poslanie. Musí sa zapojiť len vtedy, keď ide o zásadné otázky v našom živote – o ľudské práva, o dôstojnosť alebo o život. Vtedy musí Cirkev pozdvihnúť svoj hlas, vystupovať ako „spoločenstvo presvedčenia“ (J. Ratzinger) a radiť štátnym orgánom z kresťanskej perspektívy. Nie aby sme im vnucovali názory, ale aby sme im ukázali alternatívy, ktoré vychádzajú z kresťanského pohľadu na ľudstvo a svet. Nestačí však formálne odkázať na ľudskosť, ale aj prezentovať dôvody. Kresťanský pohľad na ľudstvo možno len ťažko odvodiť zo súčasného hlavného prúdu, o ktorom je známe, že je nestály a môže sa kedykoľvek zmeniť, ale Cirkev musí hlásať večné hodnoty a argumentovať na základe, ktorý je založený iba na o prirodzenom práve, na zákone, ktorý vydal Boh Stvoriteľ. Samozrejme, to predpokladá, že predstavitelia Cirkvi poznajú tieto základy a sú pripravení ísť proti hlavnému prúdu, a teda aj reprezentovať nepríjemné pravdy, ktoré sú vystavené násilnej sekulárnej kritike.
Podriaďovanie sa sekulárnym názorom je lacné a zaručuje len búrlivý potlesk ateistov a neveriacich, ktorí aj tak odmietajú všetko, čo pochádza z Cirkvi. Zástupcovia Cirkvi, či už diakon, kňaz alebo biskup, však musia zastupovať úlohy, ktoré sa zaviazali splniť pri svojej vysviacke. Majú šíriť učenie Cirkvi. Nesľúbili, že budú nasledovať a reprezentovať sekulárny mainstream.
A Ježiš Kristus dal aj predstaviteľom Cirkvi, ktorí nie sú vysvätení, poverenie hlásať svetu Božie slovo, ale nie svoje súkromné názory.
Ďalej by bolo vhodné dať do popredia pastoráciu. Len ak veriaci nájdu oporu v starostiach a potrebách s pomocou predstaviteľov Cirkvi, ak zistia, že Cirkev im vie poskytnúť pomoc, bude pravdepodobnejšie, že to znova prijmú aj odpadlíci. Akokoľvek dôležité sú politické rady Cirkvi, jej skutočná úloha je určená biblickým záväzkom pastoračnejstarostlivosti.
kath.net: Bez ohľadu na to, či ide o právo na život, prerozdeľovanie alebo rodovú diskusiu – chýbajú fundované katolícke postoje. Čo sa podľa vás musí stať, aby sa tu niečo zmenilo?
… Každý by mal vedieť, že Európa a teda Západ a celý Západ sú založené na kresťanstve. Ani ateistickí predstavitelia osvietenstva a revolucionári z roku 1789 sa nechceli oddeliť od tohto dedičstva a vykričali do sveta bojový pokrik „Sloboda, rovnosť, bratstvo“ ako nový pohľad, spoliehajúc sa len na kresťanské prikázanie lásky. Už len toto odvolávanie sa na Božiu náuku nám ukazuje, že večné hodnoty možno odvodiť len z viery v Boha. Musíme pamätať na to, že rovnosť všetkých ľudí pred zákonom sveta bola vštepená iba prostredníctvom kresťanstva, iba prostredníctvom myšlienky, že človek je vnímaný ako Boží obraz. Len kresťanstvo a judaizmus poznajú túto nevyhnutnú rovnosť, a preto tieto náboženské spoločenstvá dali svetu základ pre existenciu, ktorá by mohla umožniť prosperujúce a pokojné spolužitie. Z tohto dôvodu tento biblický princíp použila OSN aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948, aby kodifikovala všeobecne záväzné nariadenie o spolužití ľudí a národov. Tento význam kresťanstva pre svet by mal byť podnetom na šírenie kresťanských myšlienok v živote s potrebným sebavedomím. Kresťanské učenie by skutočne malo dať každému istotu, že je na správnej strane dejín.
kath.net: A čo môžu veriaci robiť?
Rilinger: Každý kresťan má za úlohu niesť Božie slovo do sveta. Preto by veriaci mali byť pripravení prejaviť svoju vieru a verejne ju vyznať…. Ako bolo v Ríme zvykom, kňazi mali nosiť kolárik alebo aspoň viditeľný kríž na chlopni, aby svetu naznačili svoju existenciu kňazov. Rodičia sa môžu pokojne modliť pred jedlom, aj keď sa deti odsťahujú z domu. Politici môžu slobodne zakladať svoje rozhodnutia na kresťanskej etike a postaviť sa proti ateistickým teóriám. V diskusiách sa každý môže vedome odvolávať na kresťanské momenty, aby ukázal tretím osobám svoju vieru, ale tiež znova a znova zdôrazňovať, že najdôležitejší úspech, základný pohľad modernosti, rovnosť všetkých ľudí pred zákonom, pochádza z kresťanstva. Pohľad, ktorý môžeme nájsť len v kresťanstve – ostatné náboženstvá a ideológie tento princíp nepoznajú. Iba ak ste presvedčení a zaväzujete sa k tomuto postoju, môžete presvedčiť tretie strany, aby sa zapojili do vašej viery. …
-zg-