Gelsenkirchen, 20.5.2024 (CNA, Kňazské Bratstvo sv. Petra.)
V mladosti som v myšlienkach o Bohu dospel k mysleniu, ktoré je doteraz pre mňa smerodajné. Týka sa to súvislosti pojmu Boha s dobrom.
Hriech – tak som si v mysli utvrdil – je urážkou Boha. Ale prečo? U mňa v tejto otázke nejde o výraz „uraziť“. To, že pritom ide o antropomorfizmus, ktorý sa nesmie chápať v zmysle urazenia cti, mi bolo jasné. Podstata je iná. Skôr som si kládol otázku, prečo predstavuje rozhodnutie proti morálne dobrému ipso facto aj rozhodnutie proti Bohu. Ako to môže byť? V prípade, že toto rozhodnutie urobí veriaci kresťan, je odpoveď jasná: ak verí, že prikázania pochádzajú od Boha, tak je každé prestúpenie prikázania ignorovaním autority Boha. Ak odporuje legitímnym príkazom Kráľa, tak je Kráľ právom rozhnevaný, že si jeho príkazy nevšímam. Ale predpokladajme, že som vôbec nevedel, že platné zákony sú od Kráľa. V tom prípade by Kráľ síce ich prestúpenia trestal, lebo je jeho povinnosťou starať sa o poriadok. Ale bolo by od neho nefér brať správanie porušovateľa zákona osobne. Ten by mohol právom namietnuť:
„Nevedel som, že ide o tvoje prikázania, ba nevedel som ani o tvojej existencii. Preto moje správanie rozhodne nemožno vykladať ako správanie proti tvojej osobe. Moje ignorovanie zákonov a môj vzťah k tebe to sú dve odlišné veci. Síce som porušil tvoj príkaz, no napriek tomu to nebolo nijakým spôsobom, rozhodnutie proti tebe. Dokiaľ som ťa nepoznal, nemohol som sa rozhodnúť proti tebe.“
Otázka teda znie: Ako by bolo možné, aby ateista urážal Boha? Ako je možné, že nemorálne konanie ateistu sa považuje za správanie proti Bohu? Či presnejšie: Ako je možné, že rozhodnutie proti morálne dobrému je vždy aj rozhodnutím proti Bohu? Ako sa môžeme rozhodnúť proti niekomu, koho vôbec nepoznáme? To je možné. iba keď to morálne dobré je identické s Bohom spôsobom, ktorý ďaleko presahuje súvislosť, ktorá existuje medzi zákonom a jeho zákonodarcom. Iba na základe tejto identity sa môže Boh cítiť dotknutý správaním hriešnika.
Každé rozhodnutie proti morálnemu dobru je bezprostredne aj rozhodnutím proti Bohu.
Moje morálne správanie vytvára bezprostredne – teda nie len nepriamo cez nejakú sprostredkovanú kauzálnu súvislosť – môj vzťah k Bohu. Hriech nie je iba prestúpenie prikázania, ktorého pôvodca mi je možno neznámy a teda by bolo nefér, keby jeho spoločenstvo so mnou robil závislé od môjho správania, ktorého súvislosť s jeho osobou nepoznám. V skutočnosti je to tak iba pri pozitívnych Božích prikázaniach. Porušenie pokoja sabatu či posvätnej nedele sa neráta za vinu u toho, kto o tom príkaze nevie, príp. vie, ale bona fide v to neverí.
Nijaký kresťan nebude na Božom súde potrestaný za to, že v sobotu cestoval, nijaký žid za to, že v nedeľu pracoval.
Úplne inak je to pri prikázaniach o prirodzenom morálnom zákone:
Ateista má svedomie a vie, že nesmie robiť nič zlé. Ak to napriek tomu robí, uráža Boha a síce aj vtedy, keď mu ani vo sne nepríde na myseľ, že hlas svedomia môže byť hlasom Boha. On nevie, že ak sa postaví proti svojmu svedomiu, postaví sa proti Bohu. A napriek tomu sa Boh k nemu správa tak, akoby to vedel. To je spravodlivé iba vtedy, keď Boh JE morálne dobro a síce to dobro, ktoré poznáme zo skúsenosti nášho svedomia, teda to dobro, ktoré nám naše svedomie vždy a za všetkých okolností káže rešpektovať.
Túto identitu medzi Bohom a dobrom môžeme uskutočniť dvojakým spôsobom: vychádzajúc z pojmu Boha, alebo z pojmu dobra. Ide teda o dve otázky: Ako musím o Bohu myslieť, aby bol identický s dobrom? Ako musím o dobre myslieť, aby bolo identické s Bohom?
V prvom prípade musím o Bohu myslieť tak, že on je bytostné dobro. Teológia nás to naozaj učí. Sv. Tomáš Akvinský píše v Summa contra Gentiles, že Boh nie je iba dobrý, ale že je dobro samé (Est igitur ipsa bonitas, non tantum bonus). On je dobro vo všetkom dobre (Sua igitur bonitas omnes bonitates comprehendit. Et ita est omnis boni bonum.). Boh je so svojimi vlastnosťami podstatne identický. Jeho svätosť nie je iba – ako u nás – akcidentom, teda vlastnosťou, ktorá je od jej nositeľa reálne odlišná. Ona je NÍM samým.
V druhom prípade musím o dobre zmýšľať osobne. V hlase svedomia, ktoré ma vyzýva robiť dobro, sa stretávam s osobnou výzvou. Elementárna skúsenosť o tom, ako musím konať, ktorá ma oslovuje v najhlbšom vnútri, má svoj zdroj v rovnakej osobnej hĺbke.
Je to skutočne Boh sám, proti ktorému sa rozhodujem, keď ignorujem svoje svedomie.
V oboch prípadoch to má rovnaký výsledok – zákaz Boha a dobro v myšlienkach odtrhávať od seba. Ak to napriek tomu robím, ničím identitu oboch.
Boh by prestal byť Bohom, keby nebol dobrý. Dobro by prestalo byť dobrom, keby nebolo reálne.
Ono má realitu všemohúcej Božej vôle. Bohu vyhoviem, iba ak budem považovať za nemožné, že by bol nejakým spôsobom nedokonalý. Dobru vyhoviem, iba ak ho nebudem považovať len za ideu, bezmocný ideál, vynález človeka, alebo produkt evolúcie.
Pri štúdiu filozofie som s rastúcou jasnosťou spoznával, že táto identita má pripravený kľúč na takmer všetky problémy pri zásadnom stanovení etiky. Bez Boha sa dobro stáva nevysvetliteľné. Je olúpené o svoju záväznosť ako aj o relevanciu voči hodnote a zmyslu života. To prvé môžeme pozorovať vo všetkých formách morálneho relativizmu subjektivizmu, to druhé napr. v existenčnej filozofii Heideggera, ktorá sa zaobíde bez etiky a pri vypracovávaní zmyslu vzhľadom na ľudské bytie nahrádza morálku autenticitou mimo nej, voľne podľa hesla: Nezáleží, či si dobrý alebo zlý, ale buď jednoducho sám sebou! Všetky formy naturalizmu a jeho pokusy dať iný zmysel vo svedomí pociťovanému dobru, nám ukazujú, ako toto dobro (morálna hodnota) vo svete bez Boha stratilo domov. Tam, kde je v živote človeka napriek tomu viditeľné, na to máme priliehavé rezignujúce slová Gottfrieda Bennsa: „Často som sa pýtal a nenašiel som odpoveď, odkiaľ prichádza to jemné a to dobré a neviem to ani dnes a tak teraz musí ísť.“
Sú vážne pokusy o etiku, ktorá sa zaobíde bez nejakého vysvetlenia, napr. Thomassa Nagela, Jürgena Habermasa, či Maxa Horkheimera. U nich rozlišovať pravé poznanie hraníc, za ktorými už ich pokusy troskotajú, sa mi v mojom úsilí používať vyššie uvedený kľúč, vždy osvedčili. Dokonca to stavia do nového presvedčivého svetla dokonca aj ontologický dôkaz Boha sv. Anzelma z Canterbury.
-zg-