Joseph Ratzinger: Od Šechiny* až po Najsvätejšiu Eucharistiu
Rím, 13.7.2024 (kath.net/rn Roland Noé) – Čo odlišuje kostol od synagógy? Touto otázkou sa zaoberal pred rokmi najznámejší teológ – kardinál Joseph Ratzinger – v knihe „Duch liturgie“.
Pozoruhodné je, že kresťanské Božie domy v ranej Cirkvi vznikli celkom v kontinuite so synagógou. To dokázal teológ Louis Bouyer. Tak bola Archa Zmluvy až do exodu „jediným predmetom“, ktorý smel stáť v najsvätejšej svätyni. Archa sa chápala ako „prázdny trón“, na ktorý sa mohla zniesť Šechina – oblak Božej prítomnosti. Počas exodu sa Archa stratila, sanktuárium bolo prázdne. Ratzinger k tomu píše:
„Prázdne sanktuárium sa teraz stalo aj aktom očakávania, nádeje, že Boh sám svoj trón znova obnoví.“
Aké boli tri relevantné rozdiely medzi synagógou a kostolom?
Prvým je pre Ratzingera, to, že v kostole už nehľadíme k Jeruzalemu. Zničený chrám sa už nepovažuje za „miesto pozemskej prítomnosti Boha“. A teológ Ratzinger píše:
„Kamenný chrám už nevyjadruje nádej kresťanov, jeho opona je navždy roztrhnutá. Hľadíme len na východ, k vychádzajúcemu slnku. To nie je kult slnka, ale kozmos hovorí o Kristovi.“
Východ nahradzuje ako symbol chrám v Jeruzaleme. Ten sa podľa Ratzingera stáva „miestom Šechiny“, pravým trónom živého Boha“.
„Slnko symbolizuje vracajúceho sa Pána, definitívny východ Slnka v histórii. Modliť sa smerom na východ znamená, kráčať v ústrety prichádzajúcemu Kristovi. Liturgia nasmerovaná na východ tak povediac realizuje vstúpenie do procesie histórie smerom k jej budúcnosti k novému nebu a novej zemi, ktoré nám v Kristovi idú v ústrety. Je to modlitba nádeje, modlitba na ceste tým smerom, ktorý nám ukazuje Kristov život, jeho umučenie a jeho vzkriesenie.“
Druhý rozdiel spočíva v tom, že v kostole pribudol úplne nový prvok – oltár. Ten v synagóge byť nemohol.
„Pri východnej stene príp. pri apside teraz stojí oltár, na ktorom sa slávi eucharistická obeta. Eucharistia je – ako sme videli – vstúpením do nebeskej liturgie. Súčasne s aktom poklony Ježišovi Kristovi, on svojím Telom do seba naberá čas sveta a súčasne neustále ponad seba vyvádza von a zo seba vytrháva a to smerom dovnútra spoločenstva večnej lásky,“ píše Ratzinger. Oltár je miesto „roztrhnutých nebies“. On priestor kostola neuzatvára, ale otvára „smerom do večnej liturgie“.
Tretí rozdiel spočíva v tom, že v kostole sa k Tóre pridávajú evanjeliá a až tie podľa Ratzingera zmysel Tóry odkrývajú.
„Schránka Slova, Archa Zmluvy sa stáva trónom Evanjelia, ktoré samozrejme ‚Písma‘ neruší, neodsúva nabok, ale vykladá ich, takže nepretržite tvoria aj ‚Písma‘ kresťanov a bez nich by bolo Evanjelium bez základu.“
Pre teológa je samo od seba samozrejmé, že toto nové druhé sväté miesto – oltár – sa obklopuje oponou. Z toho sa potom vo východnej cirkvi vyvinuli ikonostasy.
Liturgia mala teda v stavbe raných kostolov dve miesta. Po prvé to je bohoslužba slova v strede priestoru … Vlastné slávenie Eucharistie má svoje miesto v apside, pri oltári, ktorý veriaci ‚obklopia‘ a všetci spoločne s celebrantom sú obrátení smerom na východ k prichádzajúcemu Pánovi.
* Šechina sa najčastejšie prekladá ako „Božia Prítomnosť“ a je odvodená od slova „šakan“ vyjadrujúceho vztýčenie stanu, či prebývanie kdesi, alebo nad čímsi (kýmsi). Možno je to spomienka na stany, v ktorých Izraeliti bývali, keď putovali púšťou a na stan, v ktorom prebývala Archa Zmluvy.
-zg-