„Božie slovo nie je obsiahnuté v jednom jazyku ani v knihe, ale stalo sa osobou.“
Aigen, 27.8.2025 (CNA) – Touto vetou zdôraznil Prof. Manuel Schlögl, pre dogmatickú teológiu a ekumenický dialóg na Katolíckej teologickej škole v Kolíne nad Rýnom, revolučný rozdiel, ktorý ustanovil prvý ekumenický kresťanský koncil v Nicei v roku 325. Povedal to v prednáške na 35. Medzinárodnej letnej teologickej akadémii v rakúskom Aigene. Túto historickú udalosť, spred 1700 rokov, sme si nedávno pripomínali. Dogmatik vysvetlil odlišnosť a zásadný rozdiel od iných náboženstiev:
„Kresťanstvo chápe jazyk svojho hlásania viery ako komunikačný prostriedok, v ktorom sa neodovzdávajú len slová, náuky či pravidlá, ale, ako hovorí sv. Irenej z Lyonu, ‚životný kontakt s Kristom‘.“
„Božie médium sa mení. Božiu spásu už nepredstavuje kultový obraz, ako v orientálnych náboženstvách, ani samotné Písmo, ako v judaizme, ale skôr telo vteleného Božieho Syna. Božie Slovo teda nie je obsiahnuté v jednom jazyku alebo dokonca v knihe, ale stal sa osobou. Boh sa vyjadril a interpretoval v Ježišovi Kristovi v ľudskej existencii, ktorú tým povýšil na božské médium – jedinečná charakteristika kresťanstva v porovnaní s ostatnými monoteistickými náboženstvami, judaizmom a islamom, a všetkými ostatnými svetonázormi. Rozhodnutia Nicejského koncilu treba chápať ako preklad. Preklad sa netýka len slov Ježiša Krista jeho učeníkom, ale zahŕňa aj jeho a ich spôsob existencie – Ježišov preklad sa deje, keď ho nasledujeme a stávame sa jeho učeníkmi (Jn 15,8).“
Prof. Schlögl hovoril aj o jadre posolstva Nicejského koncilu:
„Jednej podstaty s Otcom“ treba chápať spolu so základnou skúsenosťou Nového zákona, že Boh Ježiša Krista je svojou prirodzenosťou milosrdný, odpúšťajúci a vykupiteľský, ktorý sa, podobne ako Syn, definitívne prisľúbil, oznámil a odovzdal ľudstvu. Táto láska by však zostala prázdnou frázou, keby nebola naplnená svedectvom tých, ktorí v ňu uverili (1Jn 4,16). To je úloha Cirkvi.“
Zdôraznil aj ďalšiu myšlienku:
„Koncil zároveň predstavoval sebauistenie Cirkvi o jej poslaní, ktoré jej uložil Ježiš Kristus, nechať sa viesť jeho Duchom ‚do celej pravdy‘ (Jn 16,13).
Novinkou prvého ekumenického koncilu bolo autoritatívne rozhodnutie o predtým otvorenej doktrinálnej otázke a jeho schválenie. Ešte pred rokom 325 doktrinálna tradícia poznala odsúdenia jednotlivých biskupov z teologických dôvodov, ale vždy len lokálne a situačne. Nicejské dekréty však boli odvtedy záväzné pre celú Rímsku ríšu.“
Podľa dogmatika bolo tiež nové, že okrem neskráteného odovzdávania apoštolského učenia bolo teraz súčasťou povinností biskupov aj jeho objasňovanie a vymedzovanie. Biskupmi sa mohli stať iba tí, ktorí sa plne držali nicejských dekrétov. V tomto ohľade sa toto zhromaždenie stalo „štýlovým“.
Skutočnosť, že medzi približne 250 biskupmi bola menej ako hŕstka nesúhlasných hlasov, sa teologicky interpretovalo ako „dielo Ducha Svätého“.
Vzhľadom na históriu jeho vplyvu by sa dalo určite povedať, že konciloví otcovia dokázali zostať verní pravde evanjelia a mocne ju vyjadrovať s využitím jazykových možností svojej doby:
„Nicejské vyznanie viery je jediné vyznanie viery, ktoré spája všetky kresťanské denominácie. Rôzne vierovyznania rástli bez toho, aby opustili svoje korene v nicejskej viere. Synoda musí byť vždy vyjadrením spoločného vyznania Božieho ľudu, predpokladá blízkosť pastierov k stádu a nešíri len fiktívnu jednotu viery, ale skôr vyjadruje už existujúcu zhodu vo viere – a to nielen svojou vlastnou silou, ale s pomocou Ducha Svätého. Úrad, nie je kameňom úrazu, ale zárukou takejto jednoty a musí sa vykonávať týmto spôsobom.“
Dogmatik navrhol zvýšiť povedomie o Nicejskom koncile v mysliach veriacich, napríklad prostredníctvom „Nedele Otcov Prvého ekumenického koncilu“, ako to praktizuje Pravoslávna cirkev, alebo jednoducho vyňatím „Veľkého vyznania viery“ z jeho temnej existencie prostredníctvom jeho častejšieho používania na svätých omšiach.
-zg-