Kázeň na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
Milí bratia a sestry, dnes oslavujeme Najsvätejšie Srdce Ježišovo. Oslavujeme srdce Boha – a tak ako Boh sám, aj jeho srdce je niečo neuchopiteľné. Pre nás ťažko pomenovateľné, čo sa nachádza v samotnej podstate bytosti, ktorá je božská, ktorá je Bohom samým. Ťažko môžeme pochopiť Boha samého, a ešte viac sa nám srdce stáva tajomstvom, lebo srdce je symbolom lásky. A tak dnes oslavujeme lásku Boha. A tak, ako Boh sám a jeho láska, aj ona je neuchopiteľná, nepomenovateľná, ťažko pochopiteľná nám, ľuďom. Hoci Boh je tejto božskej lásky od nás vzdialený, predsa sa prejavuje vo vzťahu k nám, ľuďom. Čiže tu už dokážeme istým spôsobom pochopiť a vnímať Boha – jeho lásku k nám.
A tak, milí bratia a sestry, aká je láska Boha k nám? A aká je tá Božia láska k človeku?
Sväté písmo je plné prejavov Božej lásky k nám, ľuďom. Nájdeme množstvo statí, kde sa hovorí o Božej láske. A konkrétne Ježiš Kristus prejavuje lásku k človeku – a možno vrcholom tohto prejavu lásky sú jeho vlastné slová: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ Čo Pán Ježiš nielen povedal, ale aj dokázal, keď za nás z lásky zomieral, položil svoj život. Tu je prejav a dôkaz Božej lásky k nám, ľuďom. Pán Ježiš prejavil túto lásku nám všetkým.
Ale táto Božia láska je ešte oveľa bohatšia a naozaj rozmanitejšia. Naozaj to dnešné evanjelium, ktoré pripadá práve na dnešný sviatok – evanjelium, ktoré nám hovorí podobenstvo o ovci, ktorá sa stratila, a pastierovi, ktorý ju ide zachrániť – je veľmi krásne. Je to krásne pomenovanie tej Božej lásky a starostlivosti voči človeku.
A tak, milí bratia a sestry, zahľaďme sa na toto dnešné evanjelium v duchu Božej lásky. A tá Božia láska – keď sa pozrieme na dnešné evanjelium, na ten príbeh, to podobenstvo – nám v prvom rade hovorí, že Božia láska je osobná a individuálna. Boh nepozerá na nás ľudí ako na jeden veľký dav, nehodnotí nás všeobecne. On vždy pozerá osobne a konkrétne – tak ako v dnešnom evanjeliu na tú jednu ovečku, ktorá sa stratila. Nechá tých devädesiatdeväť, ktoré sa nestratili a sú v košiari – a ide hľadať tú jednu, ktorá je stratená. Dalo by sa povedať, že Božia láska nás vidí. Božia láska vidí každého jedného z nás. Božia láska vidí našu potrebu – obzvlášť vtedy, keď sa stratíme, keď potrebujeme pomoc, keď potrebujeme nájsť. Božia láska nás vidí. Toto je to krásne v dnešnom evanjeliu. Ale poďme ďalej. Božia láska je aktívna a iniciatívna. Pretože, ako sme počuli v dnešnom evanjeliu – ten pastier ide hľadať ovečku. Nečaká, kým sa ovečka vráti, nenájde, ale ide a hľadá ju. A Boh je ten, ktorý ide ako prvý – hľadá nás. On je ten, ktorý ide nám v ústrety. On je ten, ktorý nám posiela svoju milosť, ktorá nám pomáha, ktorá nás sprevádza a ktorá nás má priviesť k Bohu. Čiže Boh je ten, ktorý ide k nám. Samozrejme, aj my musíme vynaložiť nejakú tú aktivitu, aby sme sa, ako sa hovorí, „našli“ – alebo vrátili k Bohu. Ale Boh je ten, ktorý ide k nám, ktorý nám doslova pomáha, aby nás našiel, aby sme sa aj my našli vo vzťahu k Nemu. Čiže Boh nie je niekto, kto pasívne čaká na nás, ale je ten, ktorý je aktívny a ide prvý a hľadá nás. Toto je tá Božia láska.
Božia láska je nežná a nesúdi. Vidíme, že ten pastier, keď nájde ovečku, s radosťou ju položí na svoje plecia. Nekerhá ju, nebije, neodsudzuje – ale naopak, s nežnosťou a láskou ju berie na plecia, aby ju znova priviedol do toho košiara, tam, kam patrí. Takáto je tá Božia láska – nežná. Hoci my ľudia veľakrát máme v sebe, akoby naprogramované, že za každý hriech prichádza trest. Za každý hriech musíme hneď pykať. Za každý hriech musí prísť niečo negatívne. A samozrejme, aj trest príde. Možno časom príde aj nejaká satisfakcia. Ale Boh netrestá hneď, ako niečo prekročíme. Boh je ten, ktorý nás v prvom rade chce uzdraviť, vyliečiť. A už niekedy je samotná láska pre nás istým spôsobom trestom – ak je Boh k nám dobrý doslova tak, že si to až nezaslúžime.
Takáto je Božia láska. A taktiež – Božia láska je radostná a oslavuje návrat. Zazneli slová: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovcu.“ Čiže Boh sa teší z návratu hriešnika. Boh je ten, ktorý sa raduje, keď sa vrátime. Doslova – má väčšiu radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad tými devädesiatdeviatimi, ktorí pokánie nepotrebujú.Toto je naozaj krásne v Božej láske.
A na záver, Božia láska nepozná hranice spravodlivosti. Toto je niečo, čo sa bije s ľudským chápaním. Pretože človek práve v spravodlivosti vidí hierarchiu – že keď som dobrý, zaslúžim si viac; keď som zlý, zaslúžim si menej. Ale v centre Božieho srdca nie je výkon, ale vzťah. Vzťah človeka k Bohu. A veľakrát práve vzťah toho, kto zhrešil a stratil sa – a dokázal sa vrátiť – je oveľa silnejší a úprimnejší, ako tých, ktorí žijú možno bez veľkých hriechov, ale žijú v akejsi plytčine a nepoznajú hĺbku vzťahu s Bohom. Čiže v centre Božieho srdca lásky nie je výkon – koľko dokážeme a zvládneme – ale vzťah, ktorý dokážeme vytvoriť s Bohom.
Keby sme tak zhrnuli tie vlastnosti Božej lásky k nám, ľuďom, mohli by sme povedať, že Božia láska k nám je osobná, hľadajúca, milosrdná, radostná a bezpodmienečná. A mohli by sme pokračovať v ďalších statiach Božieho slova, ktoré hovoria o ďalších krásnych vlastnostiach Božej lásky k nám. Zahľaďme sa, aký dobrý je Boh k nám – a ako mu to možno my odplácame. Určite nedokážeme adekvátne odpovedať na tú Božiu lásku. Ale snažme sa. Robme, čo môžeme. Skúšajme – a naozaj konajme dobré skutky voči svojim blížnym. A tým vlastne robíme dobro voči samotnému Bohu.
Amen.