Kázeň na 4. nedeľu cez rok A
Milí bratia a sestry, každý štát má určité zákony, ktorými sa ľudia musia riadiť. Taktiež poznáme rôzne zákony, ktoré riadia náš život a ktorými sa musíme riadiť aj my. Ale na vrchole všetkých týchto zákonov je ústava, z ktorej vychádzajú ostatné zákony alebo ich smerovanie. A tak aj my v SR máme ústavu SR, ktorou sa držíme, riadime a ktorá akoby usmerňuje náš život. A taktiež aj ju zmeniť je oveľa ťažšie a treba viac hlasov na jej zmenu.
A tak ako štát má svoje zákony a svoju ústavu, aj to Božie kráľovstvo, ktoré prichádza medzi nás, nám prináša tie Božie zákony, Božie ustanovenia, ktorých sa aj my musíme držať. A taktiež ich plnenie vyžaduje určitú námahu. Ale nad všetkými týmito zákonmi poznáme aj my tak, možno voľne povedané, ústavu Božieho kráľovstva. Ústavu, o ktorej sme počúvali aj v dnešnom evanjeliu. Ústavu, ktorú by sme mohli nazvať tak, že sú to blahoslavenstvá. Blahoslavenstvá, ktoré nám prináša sám Ježiš Kristus. Počúvame hneď v úvode dnešného evanjelia, že Pán Ježiš vystupuje na vrch. A práve to vystupovanie na vrch je takým symbolom, alebo takým evokovaním Mojžiša, ktorý v Starom zákone vystupoval na vrch Sinaj. Vystupoval tam, aby sa stretol s Bohom a aby od Boha dostal tých desať Božích prikázaní, ktoré dobre poznáme. Aby ich potom odovzdal ľudu a ľud sa nimi riadil a aj sa riadil. A tak aj Pán Ježiš dnes vystupuje na vrch, tam si sadá a ako učiteľ, ako autorita nám prináša tú ústavu Božieho kráľovstva, ktorou sa máme riadiť, ktorou máme žiť, ktorú máme akoby niesť v sebe.
Všetky tieto výzvy začínajú spoločným pomenovaním blahoslavený, v gréčtine makários, doslova šťastný, naplnený. Nehovoria, čo máme robiť, ale kým sa postupne máme stávať a majú eschatologický rozmer. Čiže plnosť prisľúbenia presahuje tento svet a uskutočňuje sa až vo večnosti.
Tak sa, milí bratia a sestry, pozrime na tieto blahoslavenstvá práve v kontexte súčasného bežného života, ktorý žijeme my tu na Zemi. Keď človek žije ten svoj život, či už šťastnejší, menej šťastný, či už naplnenejší, alebo menej naplnený, vždy vidí niekoho, komu je lepšie, kto možno má viac, kto je šťastnejší, komu sa viac darí, kto má lepšiu rodinu, kto je doslova šťastnejší v tomto svete. Človek veľmi ľahko vie povedať, že je to nespravodlivé, že ja sa mám horšie, že ten iný človek sa má v tejto oblasti lepšie, je možno bohatší, spokojnejší, naplnenejší vo svojom živote. Akoby nastávala chyba v nejakom tomto našom, tak možno poviem v úvodzovkách, ľudskom systéme. Jednoducho akoby sme mysleli, že Boh nie je dostatočne dobrý, spravodlivý a rovnako odmeňuje každého, keď každý akoby má v tomto svete iné naplnenie.
Ale práve tie blahoslavenstvá akoby mali kompenzovať túto nespravodlivosť. Pretože počúvame okrem tých blahoslavenstiev samozrejme aj prisľúbenie, čiže nech sme šťastní, keď plačeme, pretože raz budeme potešení. Buďme šťastní, keď sme tichí, pretože budeme dedičmi zeme. Buďme šťastní, keď sme hladní a smädní po spravodlivosti, lebo raz budeme nasýtení. Buďme šťastní, keď sme milosrdní, lebo dosiahneme milosrdenstvo. Buďme šťastní, keď sme čistého srdca, lebo raz uvidíme Boha. Buďme šťastní, keď šírime pokoj, lebo nás budú volať Božími synmi. A nakoniec buďme šťastní, keď sme prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo naše je Božie kráľovstvo. A hlavne buďme šťastní, keď nás budú potupovať a prenasledovať, pretože sme kresťania, pretože veríme v Boha, lebo naša odmena je v nebi.
O tomto, milí bratia a sestry, sú blahoslavenstvá, že nič nie je zabudnuté, nič nie je stratené. Jednoducho všetci dostaneme raz nielen to, čo si svojím životom, úsilím a seba zapieraním zaslúžime, ale jednoducho nikto nemá viac, nikto sa nemá lepšie. Nikto nedostáva možno v tom zmysle sveta hojnejšie, pretože raz všetko bude akoby vykompenzované v nebi, vo večnosti, v tom eschatologickom zmysle, nielen tu na Zemi.
Vždy, keď budeme prežívať nejakú ťažkosť, možno prenasledovanie, možno nedostatok, možno nespravodlivosť v tomto svete, vždy si uvedomme a spomeňme na blahoslavenstvá. Raz nám bude dané zadosťučinenie. Či už v tej miere, ktorá presahuje tento svet, alebo aj naše myslenie. Raz nám bude dané zadosťučinenie. Možno nie v tomto svete, ale vo večnosti, ale raz určite. O tomto sú blahoslavenstvá a práve týmto sa máme naplniť a nastaviť aj svoj život. Nie hneď tu na Zemi mať dostatok, hojnosť alebo spravodlivosť v tom ľudskom slova zmysle, ale raz vo večnosti.
Toto nám prináša Pán Ježiš v týchto blahoslavenstvách ako ústavu toho Božieho kráľovstva. Ústavu aj pre nás, kresťanov, ktorú máme mať vo svojich hlavách, v mysliach aj vo svojich srdciach. My žijeme pre Božie kráľovstvo, nie pre túto zem alebo pre to pozemské kráľovstvo, ale pre večnosť. Ak budeme žiť v týchto blahoslavenstvách, možno jednoduchšie a ľahšie budeme prežívať aj ten nedostatok, alebo to prenasledovanie, alebo aj tú ťažkosť nášho života oveľa ľahšie a s oveľa väčším nadhľadom. Nech sa nám v tom darí.
Amen.