Kázeň na 30. nedeľu cez rok B
Milí bratia a sestry, možno poznáte to príslovie, ktoré znie, že: “Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.” Je to zaujímavý citát, ktorý nám poukazuje na to, že hoci dvaja ľudia môžu robiť presne tú istú činnosť, presne to isté, vždy sa to v niečom môže líšiť, vždy to môže priniesť iný úžitok alebo iný výsledok.
A tak sa pozrime aj v dnešnom evanjeliu na dvoch ľudí. Počuli sme o tom, ako dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Mali dobrý úmysel, išli sa modliť, dokonca vstúpili do chrámu, dokonca vošli spolu. Vstúpili dvaja do chrámu modliť sa a vidíme, aké rôzne sú tie modlitby. Sám Pán Ježiš hovorí, že jeden je ospravedlnený a druhý nie. A tak aký bol rozdiel medzi týmito modlitbami? Myslím si, že sa nemusíme veľmi dlho zamýšľať, keď počúvame modlitbu toho farizeja a modlitbu toho mýtnika, že boli rozdielne v postoji, v slovách, v myšlienkach a hlavne v srdci – v srdci jedného aj v srdci druhého. Tu nemusíme veľmi uvažovať, aby sme prišli na to, že ten postoj farizeja bol pyšný a na rozdiel od postoja mýtnika bol pokorný. Sám Pán Ježiš hovorí aj v tom dnešnom evanjeliu slová: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Ja by som sa zamerali v prvom rade na postoj toho prvého, čiže farizeja, na postoj toho pyšného srdca. To pyšné srdce spočívalo hlavne v tom, že ten farizej sa sústredil sám na seba. Jeho modlitba sa točila okolo „ja“. Čo robí, čo dodržiava, aký je. Čiže celú tú svoju modlitbu sústredil na seba. A my dobre vieme, že tú modlitbu, ktorú sa modlíme k Bohu, máme sústrediť na Boha. On je dôležitý v našej modlitbe. Hoci sa modlíme my, hoci môžeme vyjavovať hĺbku nášho srdca, predsa centrom modlitby by mal byť Boh. Pritom u farizeja to tak nebolo, pretože sústreďoval svoju pozornosť na seba. A keby len na seba, ale modlitbou sa odvracal alebo pohŕdal tými druhými, keď hovoril alebo zaujímal postoj odmietania, že on nie je ako ten mýtnik, že je niečo viac, že je niečo lepšie. Už tu sa nám ukazuje tá trpká príchuť pýchy. Som lepší ako tí ostatní. Kto to môže o sebe povedať, milí bratia a sestry? Vidíme, že ten mýtnik to vysloví nie svojimi ústami, ale srdcom, celým svojím postojom. A nakoniec vidíme, že farizej akoby nepochopil Boha. Pretože tá jeho modlitba sa nestala miestom prijatia Božej milosti, ale je to priestor, kde sa prezentuje vlastná spravodlivosť. A vidíme, že aj Biblia, Sväté Písmo nám hovorí, že Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva svoju milosť. A o čo ide v modlitbe? Modlitba je o tom, aby sme získali Božiu priazeň, Božiu milosť. Aby sme boli otvorení pre to dobré, čo nám Boh chce dať. Vidíme, že farizej bol naopak uzavretý sám v sebe. Toto je tá pýcha, ktorej Boh odporuje a ktorá sa stáva až nechutnou v živote človeka.
A tak sa pozrime ešte na postoj toho mýtnika, ktorý sám v sebe v pravde uvažoval, videl, vyslovil – či už svojim gestom, keď sa bil do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Taktiež sa zameriava na seba, ale zameriava sa na seba v pravde. Pomenúva svoju hriešnosť a obracia sa k Bohu s prosbou: „Buď milostivý mne hriešnemu.“ To je ten postoj pokory, ktorý Boh chváli a ktorému Boh dáva aj svoju milosť. Pretože Boh odmeňuje tých, ktorí sú pokorní, svojou milosťou. A nebo má väčšiu radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.
Takže vidíme, milí bratia a sestry, dva postoje dvoch ľudí, ktoré sú až protikladné. Aký je náš postoj možno v modlitbe, možno v postoji voči Bohu, možno v postoji sami voči sebe? Vidíme tie dobré a kvalitné veci vo svojom živote, ktorými sa môžeme chváliť, nebodaj vyvyšovať nad ostatnými? Alebo dokážeme vidieť aj pravdu o sebe – možno tú hriešnosť, nedostatočnosť, ktorá potrebuje Božie požehnanie, uzdravenie a možno vyvýšenie alebo pozdvihnutie z našej biedy? Aký je náš postoj, milí bratia a sestri?
Uvažoval som nad tým, prečo Boh tak veľmi odporuje pýche. Prečo je proti pýche a prečo v nej vidí také veľké nebezpečenstvo? Pravdou je, že Boh je láska, ako to hovorí Ján vo svojom prvom liste. A keďže Boh je láska, je to láska, ktorá sa úplne daruje – sebadarujúca láska tým druhým, čiže nám. Pýcha je naopak akoby taká antitéza lásky. Uzatvára sa do seba, hľadá iba svoje dobro a svoje potešenie. Čiže už zo samotnej podstaty pýcha odporuje Bohu, jeho láske, jeho darovaniu. Aj v tomto spočíva veľké nebezpečenstvo. Tak sa aj my môžeme zapozerať sami na seba – či pozeráme veľmi na seba, na svoj prospech, na svoje dobro, na svoje kvality, alebo či hľadáme aj dobro pre toho druhého. Či dokážeme darovať sa druhým, darovať niečo druhým. Či dokážeme na úkor seba, svojho možno pohodlia alebo kvality života, urobiť dobro pre druhých. Či sa dokážeme doslova darovať. A vtedy dokážeme žiť tú pravú Božiu lásku a akoby vykoreňovať zo seba pýchu, ktorá je svojím spôsobom aj v našej prirodzenosti zakorenená.
Tak sa snažme, milí bratia a sestry, tak ako prichádza ten mýtnik do toho chrámu modliť sa a hľadať pravdu – pravdu o sebe. Ten mýtnik ju našiel, pomenoval a našiel, ako hovorí sám Pán Ježiš, to ospravedlnenie. Boh mu odpustil – a už nevieme, ako sa ďalej jeho život vyvíjal. No dôležité je, že našiel priazeň a milosť u Boha tým, že našiel pravdu o sebe samom. Učme sa aj my hľadať pravdu o sebe, vykoreňovať možno tú pýchu, ktorá sa snaží zakoreniť v nás, aby sme aj my našli Božiu milosť a ospravedlnenie.
Amen.