Kázeň na 4. pôstnu nedeľu rok A
“Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očami neviditeľné.” Myslím si, že poznáme túto myšlienku, že ju napísal Exupéry vo svojom diele Malý princ, ktorý chcel upriamiť našu pozornosť na srdce, srdce človeka. Na ten pohľad, ktorý dokáže človek vnímať skrze svoje srdce. Nie na ten vonkajšok, keď vidíme farby, tvary, možno nejaké vonkajšie prejavy, ale práve na srdce človeka a jeho pohľad.
A tak by som chcel prehĺbiť túto myšlienku od Exupéryho práve skrze dnešné slovo na dnešnú štvrtú pôstnu nedeľu. Pretože v dnešnom prvom čítaní z Prvej knihy Samuelovej počúvame o udalosti, ako Pán posiela Samuela, aby išiel a pomazal nového kráľa. A tak Samuel ide k Izajimu a vidí jeho synov. Vidí jeho syna a povie si v duchu: “Toto je isto Pánov pomazaný.” Ale Pán ho upozorňuje a hovorí: “Nehľaď na jeho tvár ani na výšku postavy. Toho som si nevybral. Ja nehľadím ako človek. Človek vidí iba vonkajšok, ale Pán vidí do srdca.” Toto je, myslím si, veľmi pekná myšlienka, keď Pán nepozerá na ten vonkajšok. Aj keď počúvame, že Dávid bol ryšavý, mal pekné oči a príjemný vzhľad, predsa sa Pán pozerá na srdce tohto človeka, na srdce budúceho kráľa a dobre vie, že bude dobrým kráľom. Aj keď Písmo nám hovorí, tento kráľ neraz zlyhal, dokonca sa prehrešil v očiach Boha a potom musel trpieť. Predsa to bol kráľ, ktorého si vyvolil sám Boh. Čiže Pán pozerá na srdce človeka a skrze svoje srdce my máme konať. Máme sa skrze svoje srdce aj rozhodovať, samozrejme, aj skrze svoje myšlienky, ale Pán dnes na štvrtú pôstnu nedeľu upriamuje na srdce človeka.
A tak nás upriamuje aj na naše srdce. A upriamuje nás aj na srdce skrze dnešné evanjelium, v ktorom počúvame o jednom zázračnom uzdravení slepého človeka od narodenia. Nebolo to jednoduché, pretože v dnešnom evanjeliu počúvame o siahodlhom, dalo by sa povedať, rozhovore medzi tým slepým a farizejmi, medzi farizejmi a rodičmi tohto slepca, dokonca medzi Ježišom Kristom a týmto slepcom. Čiže je tam množstvo myšlienok, množstvo pekných vecí, ktoré rozvíjajú rôzne témy. No ja by som sa chcel zamerať na jednu z tých tém, ktoré počúvame akoby v závere tohto evanjelia. Znova si teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a tí farizeji mu povedali: “Vzdaj Bohu slávu. My vieme, že ten človek, čiže Ježiš, je hriešnik.” Čiže títo farizeji vyzývajú tohto už uzdraveného slepca, aby vzdal Bohu slávu. No tento slepec, ktorý je uzdravený, nevykoná hneď to, k čomu ho vyzývajú, aby vzdal Bohu slávu. Znova nastáva diskusia, rozhovor, až neskôr, keď tento slepec odíde od tých farizejov a stretne sa s Ježišom Kristom a tam znova nastáva dialóg, tak vtedy nastáva to, k čomu ho tí farizeji vyzvali. On povedal: “Verím, Pane, a klaňal sa mu.” Tento slepec naozaj vzdal slávu Bohu skrze Ježiša Krista. Klaňal sa Ježišovi Kristovi.
A tak, milí bratia a sestry, mohli by sme skrze toto dnešné slovo tak viac vstúpiť a pochopiť, že slepý človek, ktorý bol uzdravený, bol uzdravený nielen v jeho fyzickom pohľade, v zraku, že znova mohol vidieť, alebo mohol vôbec vidieť, keďže sa narodil slepý a od narodenia nevidel, ale uzdravené bolo aj jeho srdce. Jeho srdce, ktoré dokázalo správne vidieť. Jeho srdce, ktoré uvidelo Ježiša Krista a uvidelo v ňom Boha a klaňalo sa mu. Toto je, myslím si, veľmi krásna výzva aj pre nás, na túto štvrtú pôstnu nedeľu. Aby sme sa aj my cez pôst uzdravovali. Aby sa, ak Pán Boh dá a chce, uzdravovalo aj naše telo. Ale my dobre vieme, že uzdraviť sa má v prvom rade zrak nášho srdca. Aby naše srdce správne videlo Ježiša Krista. Aby správne videlo Boha. Aby sa mu klaňalo a vzdávalo mu slávu. Veď v rôznych oblastiach, ktoré žijeme, môžeme denne stretávať Ježiša Krista. Či už v druhom človeku, či už v utrpení, ktoré prežívame. Či už v láske, ktorú dávame či prijímame. Či už vo sviatostiach, ktoré môžeme ako ten veľký Boží dar prijímať. Je množstvo vecí, v ktorých my môžeme vidieť Ježiša Krista. A nielen vnímať Ježiša Krista, ale Ježiša Krista aj prijímať do svojho života. Tak myslím si, že pôst je tou správnou chvíľou, aby sme opravili, zlepšili, uzdravili naše srdce. Samozrejme, vidíme aj v tom dnešnom zázraku, že ten slepec neuzdravil svoj zrak sám. Musel prísť Ježiš Kristus, musel to vykonať. Ten rituál, ktorý urobil, že urobil zo slín blato, potrel mu oči a povedal mu: “Choď umyť sa v rybníku Siloe.” A vtedy ten slepec videl, uvidel a začal vidieť nielen svojimi očami, aj svojím srdcom.
Tak aj my, milí bratia a sestry. Sviatosti sú veľmi krásnym príkladom takéhoto uzdravenia. Pretože na jednej strane vidíme aj to vonkajšie gesto, ktoré konáme. Či už pri sviatosti zmierenia, spovedi, pri svätom prijímaní, aj pri iných sviatostiach konáme tie vonkajšie znaky. Čiže vykonávame ten vonkajší rituál, aby sme získali nejaké duchovné dobro. A verím, že tým duchovným dobrom bude aj to, že naše srdce bude viac vnímavé. Viac bude vnímať Ježiša Krista v tomto svete, aby sme ho nielen my pre seba vnímali, prijímali, ale vedeli ho odovzdávať ďalej ako to najväčšie dobro, cestu, pravdu, ktorá vedie k Bohu, ktorá je jedinou spásou.
Amen.