Kázeň na 17. nedeľu cez rok C
Milí bratia a sestry, dnešné Božie slovo v prvom čítaní z Knihy Genezis začína tak veľmi pochmúrne, až negatívne, keď Pán povedal: “Žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká, aj hriech je veľmi ťažký.” Veľmi tvrdé slová – keďže žaloba je taká veľká, že až volá k Bohu, že ten hriech je veľmi ťažký. A keď toto hovorí Pán, tak to naozaj musí byť veľmi závažné. Nechcem však hovoriť o tých konkrétnych hriechoch Sodomy či Gomory. Text však hovorí o niečom inom – o tom, k čomu nás privádza dnešné Božie slovo a to je vytrvalá modlitba, pretože aj v dnešnom evanjeliu sme počuli slová: “Keď sa raz Ježiš na ktoromsi mieste modlil a keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: Pane, nauč nás modliť sa.” Čiže Ježiš, ktorý inšpiruje k modlitbe – Ježiš, ktorý inšpiruje k tej správnej modlitbe, k dobrej modlitbe. A práve dnes nám dnešné Božie slovo chce ukázať jeden dôležitý aspekt modlitby, pretože modlitba je veľmi široká téma, dá sa o nej hovoriť z rôznych strán, v rôznej hĺbke. Ale to dnešné Božie slovo nás chce upriamiť práve na tú vytrvalosť – vytrvalosť v modlitbe. Keďže dnešné evanjelium, dnešné Božie slovo, začína tou žalobou na Sodomu a Gomoru, tak vidíme v tomto príbehu, ako dokáže Abrahám doslova prosiť a uprosovať Boha, aby zachránil tieto mestá, aby odpustil týmto mestám, ak v nich nájde tých zopár spravodlivých. A nakoniec prichádza naozaj len k tým desiatim spravodlivým a sám Boh hovorí: “Kvôli desiatim ich nezahubím.” Čiže vidíme, že už tu v Genezis Abrahám, ktorý sa rozpráva s Bohom, ukazuje práve na tú prosbu – doslova to prosenie, to doslova uprosovanie Boha. K čomu nás na jednej strane vedie? Na druhej strane sa aj tento postoj vyvíja. Vyvíja k tomu, čo prichádza potom neskôr keď Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu, ktoré je tiež o tej modlitbe a prosbe, nám ponúka práve to podobenstvo, alebo ten príklad: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje. Toto zaznieva práve v tom príklade, ktorý hovorí Pán Ježiš – doslova pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje. A to slovíčko tá neodbytnosť, ktorá sa v gréčtine prekladá slovom anaideia, doslova znamená až nehanebná vytrvalosť – doslova až neodbytnosť, niečo, čo môže až prekračovať nejaké také hranice slušnosti, normálnosti, zdvorilosti. A predsa z tej druhej strany je to niečo, v čom dokážeme napredovať – doslova, doslova nechcem povedať až vyžobrať, ale doslova vyprosiť. Čiže to slovíčko – tá neodbytnosť – je práve v tomto prípade to kľúčové. A na druhej strane si aj my tak môžeme povedať – prečo je to tak? Prečo Boh, ktorý aj tak dobre vie, čo potrebujeme, aj tak, keď niečo správne potrebujeme – prečo chce, aby sme tak vytrvalo prosili? Prečo chce, aby sme boli takí neodbytní? Doslova – aby sme si vyprosovali tie veci, ktoré Boh aj tak vie, že dobre potrebujeme. A to dôležité pre nás je to, že tá samotná vytrvalá modlitba nás sama formuje. Sama formuje naše srdce, sama formuje naše životy, pretože tá vytrvalá modlitba prehlbuje dôveru k Bohu. Každá vytrvalá modlitba je aktom viery, že Boh počuje – aj keď ešte neodpovedá. Čiže tá vytrvalá modlitba posilňuje našu dôveru k Bohu. Ďalej – tá vytrvalá modlitba formuje naše srdce.
Modlitba nie je len o získaní toho, čo potrebujeme, ale aj o tom, kým sa stávame počas čakania, počas vytrvania, počas možno takej skúšky, ktorá prichádza. Ďalej – tá vytrvalá modlitba zbližuje nás s Bohom. Veď vždy, keď sa modlím – a vytrvalo modlím – a túžim po tom, po čom sa modlím, za čo sa modlím, tak nás to zbližuje s Bohom. Pri každej modlitbe sa približujeme k Bohu. Čiže tým vytrvalým rozhovorom s Bohom sa učíme poznávať aj jeho vôľu.
Niekedy sa naše túžby rozchádzajú s tou Božou vôľou – a tu prichádza to formovanie nášho srdca, aby sme spoznávali, či naozaj to, čo chceme, po čom túžime, za čo sa modlíme – či je to naozaj správne pre nás, či je to naozaj tá Božia vôľa. A nakoniec – tá vytrvalá modlitba otvára nás pre Božie milosti. Niekedy Boh neodpovedá hneď, lebo pripravuje naše srdce, aby sme prijali to, čo je pre nás to najdôležitejšie. Čiže – otvára nás pre Božiu milosť. Toto je to dôležité – na tej vytrvalej modlitbe nie je dôležité ani to, čo získame, koniec koncov, ale kým sa staneme – cez tú modlitbu, cez tú vytrvalosť, cez tú prosbu.
A tak, milí bratia a sestry – Ježiš nás vyzýva: Proste a dostanete. Takže – prosme vytrvalo. Vidíme, že dá sa to. A veľmi pekným príkladom je nám ten Abrahám, ktorý sa rozpráva s Bohom, ktorý prosí – a vidíme, že Boh mu vždy vyjde v ústrety, vždy akoby poľaví zo svojho rozhodnutia. Aj keď tá žaloba na Sodomu a Gomoru je veľká, aj hriech je veľmi ťažký. Toto je krásnym príkladom – Abrahám a jeho modlitba. Ale taktiež aj tá samotná výzva toho jedného z učeníkov, keď prosí Pána Ježiša: Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.
Takže aj my, milí bratia a sestry – celý život sa učíme modliť, celý život sa modlíme – a učme sa modliť vytrvalo, dokonca niekedy až tak dobiedzať. Nevzdávajme sa. Pretože naozaj – veľakrát je taký postoj kresťana, že si povzdychne: Pomodlím sa… – a dosť. Očakávame veľké veci. Veľakrát veľké veci neprídu. Veľké veci prídu, až keď sa budeme možno modliť tak, ako sám Pán Ježiš – keď neraz v Písme je spomínané, že celú noc sa modlil, celú noc vytrval v modlitbe. Modlil sa vytrvalo.
Amen.