Kázeň na 4. adventnú nedeľu rok A
Milí bratia a sestry, evanjelium 4. adventnej nedele je tiché, hlboké a veľmi osobné. Neodohráva sa v dave, ale v srdci jedného človeka, a to Jozefa. Nie je to príbeh o veľkých zázrakoch, ale o vnútornom boji, o viere, ktorá sa rodí v tichej noci. Počúvame dnešné evanjelium o Jozefovi, človeku, ktorý bol ženích Panny Márie, ktorý bol považovaný za muža spravodlivého. Človek, ktorý navonok vystupoval ako otec Ježiša Krista. Aj keď otcom Ježiša Krista je sám Boh, predsa ľudia to tak vnímali. Takže Jozef – človek spravodlivý.
Ocitá sa v situácii, ktorá je pre neho ľudsky nepochopiteľná, ťažká. Veď Mária, ktorú miluje, čaká dieťa a on vie, že nie je jeho. Evanjelium ukazuje, že Boh sa neraz zjavuje práve vtedy, keď nerozumieme, keď sa všetko zdá zmätané. A práve Boh vtedy koná svoje veľké dielo – a v tom dnešnom evanjeliu veľké dielo spásy. A tak Jozef – človek spravodlivý. V čom spočívala tá spravodlivosť svätého Jozefa? Keby sme sa pozreli na spravodlivosť všeobecne, alebo tak ľudsky, alebo pozemsky, tak mohli by sme povedať, že spravodlivosť alebo spravodlivé je dať každému to, čo mu patrí, to, čo si zaslúži. Dobrým dobré veci, zlým možno zlé veci – to je tá ľudská spravodlivosť. Ale my vidíme, že to dnešné evanjelium nám hovorí o Jozefovi, ktorý prekračoval tú ľudskú spravodlivosť, keďže je v objatí Božieho diela. Boh, ktorý ho vedie, ktorý k nemu hovorí, ktorý ho usmerňuje. A tak tá pravá spravodlivosť nie je o trestaní, ale o pochopení. Jozef sa nachádza v situácii, ktorú nechápe, ale ako počúvame v dnešnom evanjeliu, Jozef sníva a vo sne sa mu zjavuje Pánov anjel a doslova akoby mu vysvetľuje: “Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.” Jozef dostane vysvetlenie, ku ktorému by iným spôsobom, tým ľudským spôsobom, nemal ako prísť. Prichádza Boh, Boží anjel, a ten mu dáva to vysvetlenie.
Tá Jozefova spravodlivosť, tá Božia spravodlivosť, nie je o trestaní. To, čo by možno tento svet chcel – čiže Máriu potrestať, keďže čaká dieťa nie s Jozefom, ktorý bol jej ženíchom – tým ľudským spôsobom by si možno zaslúžila trest. Ale tá Jozefova spravodlivosť je o pochopení. Pochopení celej situácie, ktorá nakoniec bola úplne iná, ako si človek mohol myslieť a predstavovať. Pretože v živote Panny Márie, v živote sv. Jozefa sa začali diať veľké veci, Božie veci. Veci spásy, ktoré už prekračovali ľudské chápanie.
A takto dnešné evanjelium končí krásnou výzvou, kde počúvame slová: “Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená Boh s nami.” Je to krásne vyjadrenie, že Boh je s nami, nie je proti nám, nie je nad nami. Ale Boh je s nami v našich dejinách, v našom domove, v našom každodennom zápase. Boh je s nami v tej našej každodennosti. Nie iba v tých výnimočných situáciách, kedy Boha tak osobitne a silno cítime alebo vidíme jeho konanie v našom živote. Ale Boh je s nami v každom okamihu nášho života, aj keď ho nevidíme, aj keď ho necítime, aj keď ho nedokážeme pochopiť. A tu je to krásne ukončenie, taká pekná myšlienka, že Jozef je taký tichý hrdina viery.
Vidíme, že v tom dnešnom evanjeliu Jozef nič nehovorí. Ani jediné slovo – je ticho. Akoby to slovo prenechával v tom lone Panny Márie.
Panna Mária nosí to Božie slovo, to, ktoré je dôležité. A Jozef ho prijíma tým skutkom poslušnosti. Nestavia sa proti Božiemu dielu, aj keď mu hneď nerozumel, ale naopak prijíma ho, dostáva aj vysvetlenie a stáva sa tým tichým hrdinom, ktorý sprevádza Ježiša možno v tom najmenšom, najzraniteľnejšom veku, keď bolo malé dieťa, keď potrebovalo tú vonkajšiu ochranu, pomoc a povzbudenie, vtedy stojí pri ňom v tichosti a poslušnosti v Božom diele.
Týmto, milí bratia a sestry, akoby chceme zavŕšiť advent naozaj v tom tichu, kedy prichádza to Božie slovo, Ježiš Kristus, do tohto sveta ako malé bezbranné dieťa. Ten, ktorý je malý a bezbranný, a dokáže Boh cez neho neskôr, už v dospelosti, konať svoje dielo, ktorý nás všetkých vykúpi.
Amen.