Nemecký spisovateľ Martin Mosebach hovoril s denníkom La Verità (7. júla) o omši v rímskom obrade. Kľúčové body:
– V každej liturgii alebo náboženstve sú obsah a forma, akou sa prezentuje, neoddeliteľne spojené. Ak sa zmení forma, zmení sa aj obsah.
– Hlavou veríme len v malej miere. Viera v konsekrovanú hostiu sa prejavuje kľačaním a pod. potláčanie foriem úcty, počnúc Pavlom VI. veľmi oslabilo vieru v Eucharistiu. V mnohých prípadoch sa viera dokonca vytratila, a to aj bez akejkoľvek zmeny v doktríne.
– Mladým ľuďom nestačí rozpustiť náboženstvo do nezáväzných pastoračných rečí. Hľadajú náboženskú skúsenosť v rímskej omši. Hierarchovia obviňujú mladých katolíkov z náboženského extrémizmu, pričom neberú do úvahy dôvody, ktoré vedú mladých ľudí k omši.
– Modlitba kňaza, adresovaná spoločenstvu a nie oltáru, ako to bolo v celých dejinách Cirkvi, sa javí ako rozhovor so spoločenstvom, nie adresovaný Bohu. Už len táto zmena orientácie mení modlitbu na niečo úplne iné. Liturgia Novus Ordo sa stala rituálom náboženstva, ktoré je úplne odlišné dokonca aj od toho, ktoré vyhlásil Druhý vatikánsky koncil. To bolo stále spojené s 2000
-ročnou tradíciou Cirkvi: Stala sa antropocentrickým, nie už teocentrickým náboženstvom.
– V Cirkvi sa vládne nestálo a často protirečivo. Vytvára sa atmosféra, v ktorej sa zdá byť všetko možné. Už neexistuje žiadne spojenie s Depositum fidei.
– Tradičná liturgia kedysi umožňovala obnoviť dejiny v dlhom období politického a kultúrneho rozvratu, v období sťahovania národov a raného stredoveku.
– Nová kultúra môže pochádzať len z pokladu Cirkvi. Tak ako strom čerpá miazgu z koreňov, aby vytvoril nový kmeň a priniesol ovocie, tak aj naša spoločnosť musí čerpať silu pre svoje znovuzrodenie z liturgie, modlitby a náboženskej tradície.
-zg-