Mníchov, 10.7.2024 – V stredu 10. júla slávi Peter Seewald 70. narodeniny. V interview pre Vatican- Magazin rozpráva o svojom pohnutom živote. Uvádzame z neho hlavnú časť.
Milý Peter Seewald, ste oslavovaný žurnalista, autor bestsellerov a životopisec pápeža. Aké otázky počúvate od kolegov žurnalistov najčastejšie?
Väčšinou sa to zúži na životopisca pápeža, o čo som nikdy neusiloval, chcel som byť skôr politickým žurnalistom. … Ale je to dôležitá a čestná úloha. Kolegovia zo sekulárnych médií chceli najmä vedieť: „Aký je Ratzinger skutočne?“ alebo „Aký je jeho vzťah k Františkovi? “
Ako trávite deň?
Prácou. No pridávajú sa už aj návštevy lekárov. … Čítam noviny a teším sa na dobrú večeru aj na televízne detektívky.
Ako žurnalista ste pracovali v známych médiách a kedysi ste stratili vieru.
Vo veku 18 rokov som vystúpil z Cirkvi, to nebolo nič pre moje ľavicové zmýšľanie. Sväté písmo som zamenil za „Maovu bibliu“. Ráno som už na omši neminištroval, ale ako marxista roznášal letáky pred fabriky. Organizoval som demonštrácie proti vojne vo Vietname. … Naučil som sa však, že aj s niekoľkými presvedčenými ľuďmi sa dá niečo dať do pohybu.
Prečo ste dali Bohu ešte raz šancu?
Bolo to skôr opačne! A bol to dlhý proces intelektuálne, aj duševne. Vystúpiť z Cirkvi je jednoduché, znovu vstúpiť si vyžaduje riešiť tisíce otázok. No ako žurnalista som pozoroval, čo spoločnosť stráca, keď sa odlúči od všetkých kresťanských koreňov! V etike, v morálke, v osvedčených pravidlách aj v kultúre! A aj v tvorivom myslení a transcendentálnom povedomí, bez ktorého človek nemôže žiť!
Niekedy sme potom dali pokrstiť naše dve pohanské deti … Začal som znova chodiť na sväté omše skoro ráno. Mal som veľkú úctu k jednoduchej viere „maličkých“ – babičiek, ktoré kľačali pri mne v lavici.
Napadlo ma stretnutie, ktoré ma asi priviedlo naspäť do Cirkvi. Na otvorení „Európskych dní“ v Pasove sa mne ako ľavičiarskemu novinárovi honorácie vyhýbali ako malomocnému. Jediný človek to urobil inak. Prešiel medzi tých fajnových ľudí a demonštratívne mi podal ruku! Bol to biskup Pasova, Antonius Hoffmann. Keď mi to raz v Ríme napadlo, mal som slzy v očiach! A mám ich dodnes, keď na to pomyslím.
Ako to prijala rodina?
Nuž nebolo to bleskové. … Ešte vidím ohromené tváre mojej ženy a detí, keď som dal do kuchyne kríž a svätenú vodu ako som to poznal z detstva! Ocko sa zbláznil čítal som v tvárach detí. To sa ale rýchlo zmenilo. Deti zistili, že nie som nijaký kazateľ, ani vodca sekty a že katolícka viera bola a je progresívnou záležitosťou, s ktorou možno súčasnosti prispôsobené typy ľudí ponechať ďaleko za sebou!
Ako sa rozprávate s Bohom?
Iste to nie je ako škriekavý spev šamanov. Nie som vynaliezavý a aby som Boha svojím koktaním a nesústredenosťou neobťažoval, používam bežné modlitby a ruženec, aby som vytiahol anténu, ktorou možno vysielať a aj prijímať!
Kedy ste sa naposledy sporili s Bohom?
S Bohom sa sporiť? So Všemohúcim, Nevysvetliteľným, s tým úplne Iným? Nie sme na jednej úrovni! Aj keď vieme, že Boh je „Ty“ je nám blízko, a dokáže sa urobiť celkom maličkým, aby sme sa vystrašení neskryli niekde v kúte! Iste aj ja sa občas pýtam, prečo dopustí toľko šialenstva v tomto svete. Alebo prečo nestojí pri človeku, keď je v núdzi. No potom sa dozvieme, že pomoc tam bola, ale vyzerala inak, ako sme očakávali. Toľko toho k nám priletí a nemá to nič do činenia s našou šikovnosťou.
Iná skúsenosť: keď nás niečo takmer neznesiteľne ťaží na pleciach, sú tu vždy formy útechy, ktoré život urobia zasa ľahším!
31. decembra 2022 zomrel pápež Benedikt XVI. Mali ste k nemu mimoriadny vzťah. Hovoríte s ním ešte niekedy?
Nie. Len občas ho prosím o podporu pri novom projekte knihy. …
Čo ste očakávali od prvého interview s prefektom Kongregácie pre náuku viery? Ako ste v noci spali?
Spal som výborne – asi pre fľašu Chianti, na strešnej terase hotela v Ríme. Mal som 38 rokov. Kardinál súhlasil so 45- minútovým interview. Že som ako bývalý novinár zo Spiegelu nemal k „cirkevnému kniežaťu“ blízky vzťah, bolo jasné. No oproti očakávaniu nenašiel som v Ratzingerových kázňach, komentároch ani knihách nič nedemokratické, rasistické populistické, ani inak reakcionárske!
On porovnával Boha s dychom, s láskou s pokrmom a s priateľstvom! A napriek tomu nezožal nikto toľko odporu! Popredné médiá ho brutálne vykresľovali ako „pancierového kardinála“! Študentom na katolíckych fakultách hrozilo stiahnutie bodov, ak by sa odvážili odvolávať sa v prácach na koncilového teológa.
Skrátka roztrhal som pripravené otázky na malé kúsky! Zabudni na všetko, čo si o ňom čítal, hovoril mi vnútorný hlas! Urob si obraz sám! Bez vlastného pohľadu – nijaké pravé spoznanie človeka.
Rozhovorili sme sa a údajný „veľký inkvizítor“ bol vďačný, že môže raz proste rozprávať zo svojho života, povedať, ako sa má a že je príliš vyčerpaný, aby svoju úlohu mohol ďalej plniť.
A roky potom vznikla kniha „Soľ zeme“. Tá v 30 jazykoch pomohla miliónom a v neposlednom rade aj cirkevným autoritám urobiť si priliehavý obraz o bavorskom mysliteľovi a teológovi. Nespočetní ľudia sa tak vrátili ku kresťanstvu alebo ho začali objavovať! A kniha viedla aj k mnohým kňazským povolaniam!
Ako ste prežívali voľbu pápeža Ratzingera?
Mal som zo „Sternu“ za úlohu napísať biografický článok o kardinálovi. Nikto v redakcii neveril, že sa stane pápežom. Ale človek nikdy nevie. Pri práci som mal stále viac pocit, že Ratzingerovo poslanie ešte nie je uzavreté. Chytil som telefón a získal posledné miesto v lietadle do Ríma.
Keď sa večer 19. apríla 2005 dvíhal biely dym zo Sixtínskej kaplnky a Benedikt XVI. sa objavil na balkóne Baziliky sv. Petra, stál som v obrovskej mase na Námestí sv. Petra, kde jasajúci, nadšení ľudia z celého sveta búrlivo oslavovali nového pápeža. Pocítil som, akoby elektrický prúd tisícov voltov odmaterializoval celé moje telo. V nikdy nepoznanom vzrušení čistej radosti!
Žiaľ nemohol som si to užiť. Množstvo interview trvalo do polnoci. Moja kaviareň „All brothers“ na nevzhľadnej križovatke pri Námestí sv. Petra však mala ešte vďaka Bohu otvorené a mohol som si dať nejaké pivká aj pálenky Grappa. „Stern“ urobil na druhý deň z môjho príbehu o Ratzingerovi titulný článok. Stal sa najpredávanejšími výtlačkom od vzniku magazínu!
Je niečo iné robiť naraz interview s Benediktom XVI. namiesto s Josephom Ratzingerom?
Keď sme v Castel Gandolfe pracovali na „Svetle sveta“, bol som naozaj napätý, ako to bude, keď zrazu postavím svoj nahrávač nie pred kardinála, ale pred hlavu 1,2 miliardy katolíkov na svete – pred „superstar“ plného lesku a slávy. …
Ale skrátka: Dvere sa otvorili a stál som pred nezmeneným človekom, ktorého som predtým stretol ako kardinála. Ako vždy vystrel ruku k príjemnému stlačeniu mojej ruky. A ospravedlnil sa, že už žiaľ nie je taký fit ako predtým a pamäť poľavuje. Vyjadril nádej, že dokáže na moje otázky ako tak dobre odpovedať.
Nie, nič, vôbec nič sa nezmenilo! Nič vo vystupovaní, nič v láskavosti, nič v pokore, akú som u neho poznal! Hovorili sme sústredene, ale aj sme sa veľa smiali. K mojej radosti mi nahral aj niečo pre mojich chlapcov: „Tu je pápež Benedikt pre Pavla a Jakuba Seewalda. Správy prosím po zapípaní!“
„Svetlo sveta“ bol aj v Nemecku bestseller s miliónovým nákladom, hoci sa čakalo, že tam sa už nikto nebude zaujímať o „reakcionárskeho pontifexa“.
Iste ste s ním po práci aj obedovali. Ako sa rozumne udržiava taký rozhovor pri jedle s pápežom?
Ako pápež ma nikdy nepozval na obed, ani na kávu. Chcel sa zrejme vyhnúť tomu, aby utrpel profesionálny žurnalistický odstup pre naše interview. A ja som preto tiež po príchode hovoril krátko a nechcel som strácať čas. …
Na našu prvú knihu som mal dva dni a nehovorili sme o teológii, ale o súkromní a prípadne o dianí v Cirkvi. Ratzinger vedel dobre počúvať a občas povedal aj vtip z klerikálneho prostredia. Pri jazde autom som sedel vzadu a kardinál pri šoférovi – tajomníkovi Clemensovi – a obaja veselo vyspevovali s kazetou, akoby skúšali pre milánsku Scalu!
Aké otázky ste si nikdy netrúfli pápežovi položiť? Také, ktoré mi zakazovala diskrétnosť a úcta. No chcel som vedieť aj veľmi osobné veci a neušetril som ho ani od kritických námietok. …
-zg-