V Pôstnom čase majú kresťania zahodiť svetské túžby a uprieť pohľad na nebo

USA, 14.2.2024 (LifeSiteNews

Zásadným pravidlom kresťanského života je, ako nám hovorí takmer každá stránka Evanjelia, že by sme mali žiť mimo sveta, oddeliť sa od sveta, nenávidieť svet. Svet je tou bezbožnou krajinou a aj Boh prikázal Abrahámovi, nášmu vznešenému vzoru, aby ju opustil. Je to ten Babylon nášho exilu a zotročenia, kde na nás doliehajú  nebezpečenstvá. Milovaný apoštol k nám volá: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. (1Jn 2, 15)

Náš najmilosrdnejší Ježiš vyslovil v čase, keď sa mal obetovať za všetkých ľudí, tieto hrozné slová: „Neprosím za svet …“ (Jn 17, 9)

Keď sme boli pokrstení a označení nádherným a nezmazateľným znamením kresťanov, podmienka, ktorá sa od nás vyžadovala a ktorá bola prijatá znela, že sa máme zrieknuť konania a slávy sveta (čo sme vyjadrili menom satan) a tento slávnostný krstný sľub sme si často obnovovali. 

Ale čo znamená náš sľub zrieknuť sa sveta? Znamená to, že nemôžeme byť kresťanmi, kým neujdeme na púšť a neoddelíme sa od našich spoluobčanov? To nemôže byť Božia vôľa, keďže v tom istom Písme, kde nám Boh  prikazuje ujsť zo sveta, nám tiež hovorí, aké sú naše povinnosti voči sebe navzájom a trestá i žehná väzby, ktoré on sám chcel, aby existovali medzi nami. Jeho apoštol nám tiež hovorí, aby sme užívali tento svet, akoby sme ho neužívali, (1 Kor 7, 31). Preto nám nie je zakázané žiť v tomto svete a užívať ho. Takže, čo znamená to zrieknutie sa sveta? Môže byť v Božích príkazoch protirečenie? Je možné, že sme odsúdení slepo kráčať po okraji priepasti, do ktorej musíme nakoniec nevyhnutne padnúť?

Nie! Nie je tu nijaké protirečenie ani nástraha. Ak svetom myslíme tie viditeľné veci okolo nás, ktoré Boh vo svojej moci a dobrote stvoril, ak myslíme tento vonkajší svet, ktorý stvoril pre svoju slávu a na náš úžitok, tak je hodné nášho božského Autora a nás a ak ho užívame správne, tak je rebríkom, po ktorom naše duše môžu vystúpiť k svojmu Bohu. Užívajme teda vďačne tento svet, kráčajme ním bez toho, aby sme ho robili objektom našej nádeje a nemárnime na neho tú lásku, ktorú si zaslúži iba sám Boh a vždy majme na mysli, že nie sme stvorení pre tento, ale pre iný a šťastnejší svet.

Väčšina ľudí však nie je taká uvážlivá v užívaní sveta. Srdcia tých ľudí sú zafixované  na svet a nie na nebo. Preto keď Stvoriteľ s láskou prišiel do tohto sveta, aby ho mohol spasiť, svet ho nepoznal (Jn 1, 10). Ľudia sú   nazývaní po mene objektu svojej lásky.   Zatvárali oči pred svetlom, tak dostali tmu. Boh ich nazval „svet“.

V tomto zmysle je svetom všetko, čo je proti nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, čo ho odmieta uznať a čo sa vzpiera jeho božskému vedeniu. Tie falošné mravné hodnoty s tendenciou oslabovať lásku Boha v našich srdciach a sklony, ktoré nám radia márnosti, čo pútajú naše srdcia k tomuto životu, ktoré zahlušia všetko, čo by nás mohlo pozdvihnúť nad naše slabosti a zlozvyky, ktoré zvádzajú  a „oblažujú“ našu skazenú povahu a ktoré nám zďaleka nepomôžu dosiahnuť náš posledný cieľ, nás iba zvádzajú na scestie – tie všetky sú „svetom“.

A tento svet je všade a ako tajná liga sa spolčuje s našimi srdcami. Priniesol to hriech a ten dodal dôležitosť tomuto vonkajšiemu svetu, ktorý stvoril sám Boh. My ho teraz  musíme premôcť a ušliapať, inak zahynieme s ním. Tu neexistuje neutralita, musíme byť jeho nepriateľmi, inak budeme jeho otrokmi. V týchto dňoch je jeho triumfovanie hrozivé  a tisíce tých, čo mu pri krste prisahali večné nepriateľstvo, sa upísali jeho prívržencom. Modlime sa za nich, ale obávajme sa aj o seba a prosme, aby naša odvaha nezlyhala. Uvažujme o tých utešujúcich slovách, ktoré náš Spasiteľ pri Poslednej večeri adresoval svojmu Večnému Otcovi o svojich učeníkoch:

“Otče, dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. (Jn 17, 14-15)

Ako vhodné ukončenie tohto dňa môžeme použiť formulu z ambrózianskej liturgie. Uvádza do kontrastu dve pravdy: duchovnú ľahostajnosť ľudí zo sveta a hrozbu prísnosti budúceho Božieho súdu.

Ingressa  (Dominica in Quinquagesima)„Sladký je súčasný život, ale ten sa pominie. Hrozný je tvoj súd, ó Kriste, a trvá naveky. Preto prestaňme milovať, čo je nestále, zamerajme naše myšlienky na bázeň z toho, čo je večné a volajme: Kriste, zmiluj sa nad nami!“ (Dom Prosper Guéranger: Liturgický rok 1841-1875)