Homília na 22. nedeľu cez rok
Rím, 29.8.2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
„Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ (Mk 7,8)
Nad týmto sa musíme starostlivo zamyslieť, lebo religiozita katolíkov je silne poznačená tradíciou a môže sa stať, že ide o tradíciu ľudí, ktorí sa vzdali Božieho prikázania.
Božie slovo nás ponajprv vedie k tomu, aby sme dobre rozlišovali, čo sa týka tradície. Existujú ľudské tradície, ktoré vychádzajú Z Božieho prikázania, ale sa od neho vzdialia a zabsolutizujú sa. Príkladom sú zvyky farizejov ako obradné umývanie a očisťovanie (Mk 7, 2–4), ktoré sa môžu vzťahovať na Knihu Levitikus, kde boli obmývania predpísané ako symboly morálnej čistoty. (Aj kňaz si pri obete umýva prsty a ticho hovorí: „Pane zmy zo mňa moju vinu a očisti ma od hriechu.“)
U farizejov boli tieto obrady upravené akribickými normami, ktoré mysleniu a správaniu veriaceho človeka uberali slobodu. Všetko sa upravuje gestami, číslami a predpísanými formulami a význam všetkého sa stráca, všetko sa redukuje na materiálne dodržiavanie obradov. Tento postoj má základ v sústredení sa na vonkajšok, aby sme si nemuseli položiť otázku:
„Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. (Mk 7,6, citujúc Iz 29,13).
Ježiš nazýva tých, čo sa takto správajú „pokrytcami“, lebo sa vydávajú za klaňajúcich sa Bohu, ale čo hľadajú, nie je jeho česť, ale posilnenie ich vlastnej moci. Božie prikázanie obetovali v prospech ľudského poriadku. Ich kult je neužitočný.
Otázka celkom spočíva v týchto dvoch slovách: „vonkajšok a vnútornosť“, alebo ak chcete „telo a duch“. Ježiš v Jn 6,63 hovorí: „Duch oživuje, telo nič neosoží.“
No my vieme, že ak sa duch nestane telom, v tomto svete nepôsobí: „On je“, ale „on nie je tu“. Farizeji nasledujú telo bez ducha a telo bez ducha je mŕtvola. A napriek tomu potrebujeme „telo“, potrebujeme obrady, pravidlá.
Veď nakoniec ide o stále trvajúci konflikt medzi materializmom spiritualizmom, alebo ak chceme, medzi tradicionalizmom a progresivizmom. Tradicionalizmus je tendenčne materialistický, lebo len to, čo je materiálne, môže zostať nezmenené a môže sa odovzdávať ďalej. Progresivizmus naproti tomu je spiritualistický, lebo cieli na zmenu a novosť, čo však nakoniec vedie k tomu, že sa mení aj samotné Božie prikázanie a preformuje sa podľa „ducha doby“.
Božie prikázanie nám však nemožno odcudziť v materializme, ani zničiť v spiritualizme. Preto nie sme vyzvaní vzdať sa ľudových zvykov, ruženca, procesií, krížovej cesty a pútí, ale urobiť ich príležitosťou na počúvanie Božieho slova!
„Preto odložte všetku nečistotu a akúkoľvek zlobu a v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. (Jak 1,21).
Nemôžeme sa zachrániť tradíciami a pobožnosťami, ak sa zastavíme pri tom, že Boha vyznávame perami, zatiaľ čo srdce je od neho veľmi vzdialené. Budeme zachránení, keď slovo, ktoré bolo do nás zasiate, s miernosťou prijmeme – ochotní nechať sa viesť a poslúchať. Čo je toto slovo? Je to Kristovo Evanjelium.
Čo znamená, že bolo do nás zasiate? To znamená, že je ako dobré semeno, ktoré, ak padne do dobrej pôdy, prináša ovocie. Kedy bolo toto slov zasiate? Teraz ho sejeme: Keď sledujeme čítania svätej omše, ale aj keď sa modlíme ruženec a stíšime sa, aby sme hlboko vnímali tajomstvá Ježišovho detstva, jeho zjavenia, utrpenia, vzkriesenia – ale skutočne vnímali! Aj keď na „krížovej ceste“ počúvame Božie slovo a s otvoreným srdcom sa modlíme.
Všetky naše náboženské zvyky a tradície sa naozaj môžu stať príležitosťou prijímať Božie slovo. Ale ak sa ňou nestanú, tak nie sú na nijaký úžitok. Nezachránia nás, sú márnou úctou, sú prikázaniami človeka a nie Boha.
Uchovajme si teda Božie slovo, ktoré sme počuli, vo svojej pamäti. Deň za dňom budúci týždeň skúmajme, koľko príležitostí máme počúvať na to Božie slovo a usilujme sa ho premeniť na skutky. A uvidíme, že sa náš život zmení! Aj pre nás sa stáva pravdou Mojžišove proroctvo:
„K slovám, ktoré vám hovorím, nepridáte vôbec nič, ani z nich nič neuberiete; zachovávajte prikázania Pána, svojho Boha, ktoré vám ukladám! A zachováte a splníte ich napospol, lebo to bude vaša múdrosť a rozumnosť pred národmi, ktoré zvedia o každom tomto príkaze a budú vravieť: ´Naozaj múdry a rozumný je tento veľký národ!´
Veď kdeže je národ taký mocný, ktorý by mal svojich bohov tak blízko, ako je Pán, náš Boh, kedykoľvek k nemu voláme. A kde je národ taký slávny, ktorý by mal (také) spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je celý tento zákon, ktorý vám dnes predkladám?“ (Dt 4, 2. 6 -8)
„Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ (Mk 7,8)
Nad týmto sa musíme naozaj starostlivo zamyslieť, lebo religiozita katolíkov je silne poznačená tradíciou a môže sa stať, že ide o tradíciu ľudí, ktorí sa vzdali Božieho prikázania.
Božie slovo nás ponajprv vedie k tomu, aby sme dobre rozlišovali, čo sa týka tradície. Existujú ľudské tradície, ktoré vychádzajú Z Božieho prikázania, ale sa od neho vzdialia a zabsolutizujú sa. Príkladom sú zvyky farizejov ako obradné umývanie a očisťovanie (Mk 7, 2–4), ktoré sa môžu vzťahovať na Knihu Levitikus, kde boli obmývania predpísané ako symboly morálnej čistoty. (Aj kňaz si pri obete umýva prsty a ticho hovorí: „Pane zmy zo mňa moju vinu a očisti ma od hriechu.“)
U farizejov boli tieto obrady upravené akribickými normami, ktoré mysleniu a správaniu veriaceho človeka uberali slobodu. Všetko sa upravuje gestami, číslami a predpísanými formulami a význam všetkého sa stráca, všetko sa redukuje na materiálne dodržiavanie obradov. Tento postoj má základ v sústredení sa na vonkajšok, aby sme si nemuseli položiť otázku:
„Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. (Mk 7,6, citujúc Iz 29,13).
Ježiš nazýva tých, čo sa takto správajú „pokrytcami“, lebo sa vydávajú za klaňajúcich sa Bohu, ale čo hľadajú, nie je jeho česť, ale posilnenie ich vlastnej moci. Božie prikázanie obetovali v prospech ľudského poriadku. Ich kult je neužitočný.
Otázka celkom spočíva v týchto dvoch slovách: „vonkajšok a vnútornosť“, alebo ak chcete „telo a duch“. Ježiš v Jn 6,63 hovorí: „Duch oživuje, telo nič neosoží.“
No my vieme, že ak sa duch nestane telom, v tomto svete nepôsobí: „On je“, ale „on nie je tu“. Farizeji nasledujú telo bez ducha a telo bez ducha je mŕtvola. A napriek tomu potrebujeme „telo“, potrebujeme obrady, pravidlá.
Veď nakoniec ide o stále trvajúci konflikt medzi materializmom spiritualizmom, alebo ak chceme, medzi tradicionalizmom a progresivizmom. Tradicionalizmus je tendenčne materialistický, lebo len to, čo je materiálne, môže zostať nezmenené a môže sa odovzdávať ďalej. Progresivizmus naproti tomu je spiritualistický, lebo cieli na zmenu a novosť, čo však nakoniec vedie k tomu, že sa mení aj samotné Božie prikázanie a preformuje sa podľa „ducha doby“.
Božie prikázanie nám však nemožno odcudziť v materializme, ani zničiť v spiritualizme. Preto nie sme vyzvaní vzdať sa ľudových zvykov, ruženca, procesií, krížovej cesty a pútí, ale urobiť ich príležitosťou na počúvanie Božieho slova!
„Preto odložte všetku nečistotu a akúkoľvek zlobu a v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. (Jak 1,21).
Nemôžeme sa zachrániť tradíciami a pobožnosťami, ak sa zastavíme pri tom, že Boha vyznávame perami, zatiaľ čo srdce je od neho veľmi vzdialené. Budeme zachránení, keď slovo, ktoré bolo do nás zasiate, s miernosťou prijmeme – ochotní nechať sa viesť a poslúchať. Čo je toto slovo? Je to Kristovo Evanjelium.
Čo znamená, že bolo do nás zasiate? To znamená, že je ako dobré semeno, ktoré, ak padne do dobrej pôdy, prináša ovocie. Kedy bolo toto slov zasiate? Teraz ho sejeme: Keď sledujeme čítania svätej omše, ale aj keď sa modlíme ruženec a stíšime sa, aby sme hlboko vnímali tajomstvá Ježišovho detstva, jeho zjavenia, utrpenia, vzkriesenia – ale skutočne vnímali! Aj keď na „krížovej ceste“ počúvame Božie slovo a s otvoreným srdcom sa modlíme.
Všetky naše náboženské zvyky a tradície sa naozaj môžu stať príležitosťou prijímať Božie slovo. Ale ak sa ňou nestanú, tak nie sú na nijaký úžitok. Nezachránia nás, sú márnou úctou, sú prikázaniami človeka a nie Boha.
Uchovajme si teda Božie slovo, ktoré sme počuli, vo svojej pamäti. Deň za dňom budúci týždeň skúmajme, koľko príležitostí máme počúvať na to Božie slovo a usilujme sa ho premeniť na skutky. A uvidíme, že sa náš život zmení! Aj pre nás sa stáva pravdou Mojžišove proroctvo:
„K slovám, ktoré vám hovorím, nepridáte vôbec nič, ani z nich nič neuberiete; zachovávajte prikázania Pána, svojho Boha, ktoré vám ukladám! A zachováte a splníte ich napospol, lebo to bude vaša múdrosť a rozumnosť pred národmi, ktoré zvedia o každom tomto príkaze a budú vravieť: ´Naozaj múdry a rozumný je tento veľký národ!´
Veď kdeže je národ taký mocný, ktorý by mal svojich bohov tak blízko, ako je Pán, náš Boh, kedykoľvek k nemu voláme. A kde je národ taký slávny, ktorý by mal (také) spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je celý tento zákon, ktorý vám dnes predkladám?“ (Dt 4, 2. 6 -8)
-zg-