Montemonaco, 27.7.2011 (kath.net)
Na jar r. 1954 brat Pietro zmizne z kláštora bez stopy, aby celkom sám znovu vybudoval kláštorné ruiny v Apeninskom pohorí. V lete r. 2003 dostáva jeho biskupstvo list od brata Pietra s jedinou vetou: „Kláštor je hotový“.
Andreas Englisch rozpráva príbeh tohto talianskeho františkána v knihe „Gottes Spuren: Die Wunder der katholischen Kirche“ (Božie stopy. Zázraky Katolíckej cirkvi). Englisch o tom napísal článok aj pre noviny „Hamburger Abendblatt“:
Na jar v r. 1954 opát františkánskeho kláštora pri Ascoli Piceno pri Jadrane si všimne, že brat Pietro zmizol. Po bezúspešnom pátraní františkána vyškrtli zo zoznamu oprávnených prijímať štátnu podporu. Vyhlásili ho za nezvestného.
V lete 1971, v horách pri Gola del Infernaccio, v jaskynnej rokline v Apeninskom pohorí, ktorá je známa padaním skál a lavínami, stretáva horolezec mnícha a rozpráva biskupovi:
„Brat má veľmi dlhé filcovité vlasy a špinavú bradu. Žije v chladných vysokých horách v improvizovanej chate, ktorá pozostáva iba z niekoľkých konárov a roztrhanej plastovej plachty. Živí sa plesnivým chlebom, bylinkami a kôrou stromov. Sám si vyrobil nástroje, ktorými láme kameň zo skaly, pretože chce celkom sám, bez peňazí a strojov, znova vybudovať kláštorné ruiny. Postavil si vodovod, ktorý pretína rokliny. Pri práci sa viackrát zrútil, dolámal si kosti, ktoré si sám v chate vyliečil bylinami. Ukázal mi vážne zranenia. Obávam sa, že tento muž je pomätený.“
Biskup vyslal inšpektora s poverením, aby pátra odviedol do psychiatrickej liečebne františkánskeho kláštora. Inšpektor biskupovi oznámil, že po rozhovoroch s bratom Pietrom dospel k presvedčeniu, že „tento brat nie je nijaký pomätenec, ale svätec“:
„Poprosil som ho o požehnanie a dúfam, že Cirkev ho nechá tam, kde je, celkom blízko pri Bohu. Obávam sa, že skôr naša doba je pomätená, takže sa nám príklad muža ako je brat Pietro, zdá byť taký nezvyčajný.“
Všetky pokusy sociálneho úradu a biskupa primäť pátra k návratu zostali bezúspešné. Kontakt mal brat Pietro s rodinou z dediny Montemonaco, vzdialenej asi 20 km od jeho obydlia. Otec rodiny Franco D’Agostino vtedy na biskupstvo napísal:
„Nechápem, že tam hore neumrie hladom! Výstup je veľmi ťažký a ja prinesiem bratovi Pietrovi každý raz aj niečo na jedenie a vždy je skrinka na zásoby prázdna. Zdá sa, že si však z toho nerobí nijaké starosti. Keď napadne sneh, je celé mesiace odrezaný od sveta. Nechápem, ako to vydrží.“
V lete r. 2003 príde na biskupstvo Ascoli Piceno list: Brat Pietro napísal iba jednu vetu: „Kláštor je hotový!“
Biskup sa nechal previezť na miesto helikoptérou a potom napísal správu do Vatikánu a zasa iba jednu vetu: „To, čo som videl, je zázrak!“
Dedina Montemonaco v strednom Taliansku má 700 obyvateľov a od pláží na Jadrane je vzdialená viac ako dve hodiny autom. A zrazu sa návštevníci z celého sveta pýtali na cestu do rokliny Gola del Infernaccio, aby tam uvideli svätca. Veľké diery v skalných stenách svedčia o tom, ako sa ručne po desaťročia jeden kamenný blok za druhým vysekával zo skalných útesov. Po štyroch hodinách výstupu návštevník zrazu stojí pred krásnou budovou kláštora. Brat Pietro Lavini prijíma návštevníkov rád a hovorí:
„Prirodzene, že by som túto veľkú budovu nikdy nedokázal postaviť sám. To presahuje sily človeka. Boh to tak chcel. Boh mi dal tento životný priestor: ,Postav mi tam, kde je to nemožné dom, za nemožných podmienok, a ja ťa budem udržiavať, uzdravovať tvoje choroby a kŕmiť ťa, aj keď si myslíš, že musíš umrieť hladom.’“
Bolo to v roku2011. Brat Pietro mal vtedy už 83 rokov. Jeho Kostol sv. Leonarda bol posvätený v r. 2000.
-zg-