Slávnosť Zoslania Ducha Svätého je pravou skúškou pre našu vieru – chcem povedať pre vieru pastierov Cirkvi, rehoľníkov, praktizujúcich kresťanov. V našom spoločenstve často počúvame ustráchané, beznádejné a tým v konečnom dôsledku ateistické reči! Hovorí sa, že svet je príliš nesústredený, aby sme ho dosiahli Evanjeliom, mladí ľudia sú príliš zamestnaní mobilmi, aby si kládli závažné otázky, šíri sa povrchnosť, nikto nevenuje pozornosť nášmu hlásaniu viery a nás je iba málo a sme nepripravení …
To sú všetko myšlienky, ktoré iste majú realistické pozadie. Spoznáva sa ťažká situácia ľudí a Cirkvi v hriechom ovplyvnenom svete. Ale sú to ateistické myšlienky, lebo zaznávajú silu Ducha Svätého!
Duch Svätý je plodom Veľkej noci. Ježiš bol tým pšeničným zrnkom, ktoré – po tom, čo padlo do zeme – zomrelo. Práve preto rozdáva teraz ovocie svojho vzkriesenia v plnosti! Nikto nie je realistickejší, ako náš Pán, keď ide o realitu hriechu a o ľudskú neschopnosť žiť v láske a pravde. No do tohto sveta hriechu Pán priniesol vykúpenie a Duch Svätý je vykúpením. Môžeme s ním počítať!
Vieme, že nám ťažko padne pochopiť osobu Ducha Svätého, lebo si nedokážeme o ňom urobiť obraz – a ani by sme sa o to nemali pokúšať. Ale prvé čítanie nám pomáha vniknúť do jeho tajomstva, tým, že nám ukazuje jeho pôsobenie v dvoch znameniach.
Prvým znamením je hukot, hlasný zvuk, ktorý sa strhol z neba. A je to celkom zvláštny hluk – ako hukot prudkého víchra.
No Duch Svätý nerobí hluk vždy. Eliáš napríklad stretáva Pána „v tichom šume“ „v hlase tichého lahodného šumu“ (1 Kr 19,12). Ale „nie vždy“ neznamená „nikdy“.
Niekedy sa Duch rozhodne narobiť hluk a potom nemáme právo uzavrieť sa do ideologického, estetického alebo pohodlného mlčania!
Duch Svätý je ako vietor, ktorý „veje kam chce, počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide,“ (Jn 3,8). Musíme byť otvorení a pripravení pre jeho slobodu!
Druhé znamenie sú „ohnivé jazyky“. Jazyk pripomína reč, hovorenie, oheň sprostredkuje obraz energie, ktorá vzplanie a nakazí – zapáli. Toto znamenie sa nám zdá vsugerovať ideu zapáleného prejavu – zapálenej reči.
Keď svätý Ignác Lojolský vysielal svojich na misie hovoril:
„Choďte a rozpáľte svet!“
Ohnivé jazyky, ako čítame v Skutkoch apoštolov, „sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden“ je to jedinečný oheň – ako sa spieva vo veľkonočnom Exsultet:
„Žiara nech sa spojí so svetlom nebeských hviezd. Nech ju nájde horieť ranná zornica, tá.
Kto prijme Ducha Svätého, stane sa ohňom, ktorý rozpaľuje iné ohne. Problémom je, že nám hrozí nebezpečie, že nahradíme živý plameň Ducha našimi vlastnými artefaktami podobne ako sa niekde nahradili plameň liturgických svetiel tými ohyzdnými elektrickými lampičkami – a s elektrickou sviečkou nepodpálime vôbec nič!
Vzhľadom na svet, ktorý, ako sa zdá, odmieta Evanjelium, je treba hľadať ľudské prostriedky a metódy, ktoré nám môžu pri našej misii pomôcť. To môžeme robiť a do určitého stupňa to aj musíme robiť. Ale vo vedomí, že bez sily Ducha Svätého, „bez jeho oživujúceho vanutia“ v ľuďoch nemôže nič v nich pretrvať, nič byť zavlažené, čo je znavené, ani byť uzdravené, čo je zranené, ako sa spieva v Turíčnej sekvencii.
Využime aj zdroje, ktoré nám dáva k dispozícii ľudská veda a technika, ale od toho neočakávajme nijaký úspech, lebo nemôžeme ani nesmieme dôverovať „telu“ podľa slov sv. Pavla. A to z toho istého dôvodu, prečo nesmieme a nemáme mať nijaký strach z našej slabosti a z nepriateľstva sveta. Druhé čítanie nám to jasne pripomína: „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ´Abba, Otče!´ “ (Rim 8, 8-17)