Kázeň na 3. pôstnu nedeľu rok C
Drahí bratia a sestry, pozrieme sa na tento svet. Svet, v ktorom sú vojny, svet, v ktorom sú epidémie, svet, v ktorom je nespravodlivosť, násilie, zlo či hriech. Svet, ktorý, hoci je Bohom stvorený, predsa v ňom vidíme veľa zlého, veľa hriechu a doslova toho zla, nespravodlivosti a naozaj každý, či už na vlastnej koži alebo z blízkeho či z diaľeného okolia, môže pomenovať toto zlo, ktoré tu je. A potom tak prirodzene prichádza nám na jazyk, na um taká myšlienka, alebo môže prísť taká výčitka: Kde je Boh? Kde je Boh, keď všetko to zlo sa v tomto svete koná? Prečo dobrý Pán Boh nezasiahne, neskončí so všetkým zlom, nespravodlivosťou, vojnou a všetkým tým zlom, ktoré je v tomto svete? Veď prirodzene Boh nechce zlo. Boh nechce, aby tu bolo nespravodlivosť a násilie. A prečo tu je, milí bratia a sestry?
Takúto otázku si mohli klásť aj Židia alebo židovský národ v dnešnom prvom čítaní z knihy Exodus, kde židovský národ, keď bol veľký hladomor, tak ho Jozef, syn Izraela, zaviedol do Egypta, aby nepomrel. A tak do Egypta prišiel on so svojím otcom, so svojimi bratmi, s celým svojím kmeňom a tam boli. Prežili. Alebo žili. Nežili tam rok, dva či desať rokov. Boli tam celých 400 rokov. A za tých 400 rokov upadli do otroctva a zažívali ťažké chvíle. Aj Sväté písmo hovorí o tom, že doslova bola tvrdosť na nich vykonávaná, bolesť, utrpenie, nespravodlivosť, zlo. A tento ľud volal k Bohu, prosil Boha, doslova to utrpenie izraelského ľudu kričalo k Bohu. Ako vidíme, Pán Boh ho počul, Pán Boh ho počúval. Takže aj tento židovský národ si mohol hovoriť, kde je Boh, že nás takto necháva v otroctve. Nás, vyvolený národ. A naozaj nebolo to chvíľu, ale bolo to viac generácií ľudí. 400 rokov, to je naozaj viac generácií. Ale predsa vždy sa dá čosi zmeniť. Vždy príde určitý zlom, keď Pán Boh doslova zasiahne. Počuli sme v dnešnom prvom čítaní, ako sa Mojžiš stretáva s Bohom v horiacom kríku a Boh povoláva Mojžiša, aby išiel vyviesť, aby vyslobodil jeho vyvolený ľud z tohto egyptského otroctva. Doslova hovorí Pán Boh: “Videl som utrpenie môjho ľudu v Egypte a počul som jeho kvílenie pre tvrdosť jeho poháňačov. Poznám jeho bolesť a zostúpil som, aby som ho vyslobodil z rúk Egypťanov a vyviedol z tej krajiny do krajiny dobrej a rozľahlej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom.” Takto Pán Boh počul, v správnom čase vypočul, zostúpil a aj vyslobodil svoj ľud z egyptského otroctva.
Ale nielen dnešné prvé čítanie, ale aj dnešné evanjelium podľa Lukáša je takou úvahou nad utrpením. Ľudia rozprávali Ježišovi Kristovi určitú udalosť, ktorá sa stala o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. A sám Pán Ježiš týmto spôsobom hovorí o utrpení, aj keď nie vyčerpávajúco, ale hovorí slová: “Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí, na ktorých spadla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.” Čiže aj Pán Ježiš hovorí, že to utrpenie, ktoré zažívame, neprichádza vždy ako dôsledok hriechu alebo ako dôsledok zlého konania. Utrpenie má oveľa väčší zmysel. Zmysel, ktorý my ľudia len ťažko pochopíme, ťažko obsiahneme, pretože naozaj tu je zapojená už iná logika, tu je zapojená už iná myseľ. Nie naša ľudská, ktorá nedostatočne chápe, ale zapojená je Božia myseľ, doslova Božia prozreteľnosť, ktorá zapája aj to utrpenie človeka, aj tú nespravodlivosť a zlo, do určitého zmyslu, ktorý my ľudia určite nepochopíme v plnosti. Možno v časti môžeme nejakú vec pochopiť, prečo nejaké utrpenie je a čo prináša, ale určite nie vyčerpávajúco. A mne sa páčil jeden príbeh istého starca Paisija, ktorý hovorí tiež o utrpení, o istom zmysle utrpenia. Tento starec Paisij hovorí: Istý askéta, keď videl neprávosť, ktorá je vo svete, modlil sa k Bohu a prosil ho, aby mu zjavil dôvod, prečo spravodliví a zbožní ľudia sú nešťastní a neprávom sa trápia. Zatiaľ čo nespravodliví sa obohacujú a darí sa im. Keď sa askéta modlil, aby mu Boh zjavil toto tajomstvo, počul hlas, ktorý mu hovoril, a tento hlas znel: “Nežiadaj to, čo nemôže pochopiť tvoj rozum a na čo nestačí tvoja znalosť. Ani nehľadaj skryté veci, ktoré nie je možné pochopiť. Ale keďže si sa to chcel dozvedieť, choď do sveta, zostaň na jednom mieste a dávaj pozor na to, čo uvidíš, aby si vďaka tejto malej skúške pochopil malú časť z Božieho súdu.” Starec to počul, s veľkou pozornosťou odišiel do sveta a prišiel na jednu lúku, ktorú pretínala husto frekventovaná cesta. Bol tam jeden prameň a starý, butľavý strom, do ktorého sa starec dobre skryl. Po chvíli popri tom mieste prešiel jeden boháč na koni. Na okamih sa zastavil pri prameni, aby sa napil vody a oddýchol si. Keď uhasil smäd, vytiahol zo svojho vrecka jeden mešec so sto zlaťákmi a počítal ich. Keď ich spočítal, opäť ich chcel položiť naspäť na miesto, avšak mešec mu spadol do trávy a nezbadal to. Najedol sa, oddýchol si, zdriemol si a potom osedlal koňa a odišiel bez toho, aby si uvedomil, že stratil mešec. Po chvíli prišiel k prameňu istý pocestný, našiel mešec so zlaťákmi, zobral ho a utekal po lúke. Uplynul nejaký čas a prišiel iný pocestný. Aj on, keď bol unavený, zastavil sa pri prameni, vzal si trochu vody, vytiahol kúsok chleba z obrúska a sadol si, aby sa najedol. V momente, keď tento chudobný človek jedol, objavil sa rozhnevaný bohatý jazdec s tvárou plnou zloby a vrhol sa na neho. S hnevom kričal, aby mu dal naspäť jeho zlaťáky. Chudobný nemal ani predstavu o zlaťákoch a prísahou sa ho pokúšal uistiť, že ich nevidel. On ho však v zúrivosti začal biť a udierať, až ho usmrtil. Potom prehľadal celé oblečenie chudobného, ale keď nič nenašiel, zarmútený odišiel. A starec, keď toto videl z butľavého stromu, žasol. Veľmi smútil a plakal kvôli nespravodlivej vražde, ktorú videl, a v modlitbe k Bohu hovoril: “Pane, čo znamená táto Tvoja vôľa? Daj mi vedieť, prečo Ty, ako Tvoja dobrota, môžeš znášať takúto neprávosť. Jeden stratil zlaťáky, iný ich našiel a ďalší bol nespravodlivo zabitý.” Zatiaľ čo sa starec so slzami modlil, zostúpil anjel Pánova povedal mu: “Nesmúť, starec, nemysli si, že toto všetko sa deje bez Božej vôle. Počúvaj teda. Ten, čo stratil zlaťáky, je susedom toho, ktorý ich našiel. Ten mal jednu záhradu. Boháč, pretože bol chamtivý, ho donútil, aby mu ju predal za päťdesiat. Chudobný nevedel, čo má robiť, preto prosil Boha, aby vykonal odplatu.” A Boh zariadil tak, aby dostal dvojnásobok tým, že našiel tie zlaťáky. A zasa chudobný, unavený, ktorý nič nenašiel a bol nespravodlivo zabitý, raz vykonal vraždu. Úprimne sa však kajal a skutky v celom ďalšom jeho živote boli kresťanské a Bohu milé. Neustále prosil Boha, aby mu odpustil vraždu, ktorú vykonal, a hovoril: Bože, akú smrť som spôsobil, takú istú mi daj. Samozrejme, Boh mu odpustil od prvého momentu, keď vyjadril svoje pokánie. Bol však zvlášť dojatý úprimnosťou svojho dieťaťa, ktoré sa snažilo nielen zachovávať jeho prikázania, ale chcelo dokonca zaplatiť za svoje staré previnenia. Dovolil, aby zomrelo násilným spôsobom, tak ako od neho žiadalo. Vzal ho k sebe a dal mu aj žiarivý veniec kvôli jeho úprimnosti. A nakoniec posledný chamtivec, ktorý stratil zlaťáky a vykonal vraždu, by bol potrestaný kvôli svojej chamtivosti a mamonárstvu, alebo ho Boh nechal padnúť do hriechu vraždy, aby sa trápila jeho duša výčitkami svedomia, aby sa kajal. Vďaka tomuto podnetu teraz zanecháva svet a odchádza, aby sa stal mníchom. V ktorom prípade vidíš, že by bol Boh nespravodlivý alebo tvrdý a nemilosrdný? Preto v budúcnosti príliš neskúmaj Božie súdy, lebo On ich koná spravodlivo a tak, ako vie zatiaľ, čo ty ich považuješ za nespravodlivé. Veď tiež mnohé ďalšie veci sa vo svete dejú v zhode s Božou vôľou, s dôvodmi, ktoré ľudia nepoznajú. Toľko príbeh tohto starca Paisija, ktorý naozaj veľmi krásne na základe tohto príbehu poukazuje na to, že Boh, Božia prozreteľnosť, vidí oveľa ďalej v tom, čo sa deje, aj v tej nespravodlivosti, aj v zle, v hriechu, ktorý sa môže v tomto svete diať.
A tak čo máme robiť my, milí bratia a sestry? Máme skúmať a hľadať zmysel, dôvody alebo nejaké to možno dobro, ktoré plynie aj z tohto utrpenia, ktoré možno my zažívame v tomto svete? Možno áno, možno nie, ale konajme určite to, čo nám Pán Ježiš dnes odporúča, keď hovorí: “Konajte pokánie.” Konajme pokánie, aby sme, keď zomrieme, mohli byť spasení. Konajme pokánie a hlavne prinášajme dobré ovocie svojho života, obzvlášť teraz v tomto pôstnom čase, aby sme neskončili tak, ako v tomto príbehu ten figovník, ktorý neprinášal ovocie. Pán prichádza, Pán je trpezlivý, Pán pozerá, či prinášame ovocie. Ale raz príde čas, čas nášho odchodu z tohto sveta. Čas, keď bude naozaj to zúčtovanie a budeme musieť vydať zo svojho života to ovocie, ktoré sme v tomto živote mali priniesť a konať. Preto sa snažme robiť to pokánie a prinášať dobré ovocie svojich skutkov. Aj keď je život naozaj ťažký, bolesný, nespravodlivý, ale koniec koncov v tomto svete je Ježiš Kristus, ktorý už zvíťazil a my sme na Jeho strane.
Amen.