Kázeň na 4. nedeľu cez rok C
Drahí bratia a sestry, dnešné evanjelium sa začína slovami, že Ježiš v nazaretskej synagóge začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Ale ktoré Písmo sme počuli? Čo sa práve splnilo? O čom Ježiš hovoril? Dnešné evanjelium nám to už nehovorí, ale keby sme sa vrátili o týždeň späť, práve minulotýždňové evanjelium nám hovorí, čo Ježiš čítal a čo sa splnilo. Boli to slová, ktoré Pán Ježiš čítal z Knihy proroka Izaiáša: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť, utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ Tieto slová čítal Pán Ježiš minulý týždeň a dnešné evanjelium pokračuje slovami: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“
Pán Ježiš teda povedal niečo, čo nemôže povedať hocikto. Hocikto nemôže povedať, že dnes sa splnilo práve toto slovo alebo toto Písmo. Prorok pred niekoľkými storočiami prorokoval a hovoril, a sám Pán Ježiš vo svojej autorite vyhlasuje: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“
Vidíme, že ľud, ktorý počúva Pána Ježiša, mu prisviedča a diví sa milým slovám, ktoré vychádzajú z Ježišových úst. Počúvajú niečo, čo možno už dávno nepočuli a čo je pre nich výnimočné, pretože Pán Ježiš naozaj hovoril v sile Ducha. Pán Ježiš hovoril inak, ako hovorili ostatní, či už učenci, farizeji, zákonníci alebo iní ľudia. Pán Ježiš mal v sebe silu a autoritu a vidíme, že ľuďom sa to páčilo. Toto bola prvá časť hlásania dnešného evanjelia. Prichádza však ešte iná, ďalšia časť hlásania, ktorú Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu prednáša.Pán Ježiš v tomto hlásaní Židom pripomína dve udalosti, ktoré sa stali v minulosti a ktoré sú zaznamenané aj vo Svätom písme. Pán Ježiš hovorí o období, keď tri roky a šesť mesiacov trval veľký hlad po celej krajine. Nepršalo, nebo bolo zatvorené, nastal veľký hlad a ľudia nemali čo jesť.
Ako Pán Ježiš hovoril, prorok Eliáš nebol poslaný k žiadnej inej vdove, iba k vdove zo Sarepty v Sidone. Bola to pohanka. Práve k tejto pohanke posiela Pán Boh Eliáša, aby vykonal zázrak, aby ju nasýtil a aby ju doslova zachránil. Ďalej Pán Ježiš hovorí o malomocenstve, chorobe, ktorá postihovala ľudí a bola naozaj veľmi vážna. Zo všetkých malomocných bol z tejto choroby zázračne vyliečený iba Sýrčan Náman a nikto iný. Vidíme, že práve na tieto slová a na toto hlásanie Pána Ježiša začína ľud, ktorý počúva Ježiša Krista, zvláštne reagovať. Doslova všetkých v synagóge zachvátil hnev, keď počuli tieto slová a toto hlásanie. Nebol to obyčajný hnev. Bol to taký veľký hnev, že chceli Ježiša Krista dokonca zabiť. Takýto obrovský hnev vzplanul v srdciach tohto ľudu.
Prečo, milí bratia a sestry? Čo také hrozné Pán Ježiš povedal, keď iba opisoval udalosť, ktorá sa stala, a hovoril pravdu? Hovoril, že bola nasýtená a zachránená vdova zo Sarepty v Sidone a že bol uzdravený Sýrčan Náman.
Čo také hrozné Pán Ježiš povedal?
Pán Ježiš nepovedal nič hrozné. Povedal iba pravdu, ktorá sa hlboko dotkla ega židovského národa alebo tých, ktorí boli prítomní v synagóge.
Dotklo sa ich to práve preto, že si mysleli, že sú vo vzťahu k Bohu niečo viac. Veď oni sú vyvoleným národom. K nim má prísť Mesiáš. Boh si ich vyvolil, aby ich viedol a aby mal v nich zaľúbenie. Vidíme však, že hoci si Boh vyvolil židovský národ, predsa boli obdobia a okolnosti, keď dal prednosť niekomu inému. Dal prednosť pohanke, ktorá neverila v Boha a neuctievala ho. Dal prednosť Sýrčanovi Námanovi, ktorý dokonca bojoval proti izraelskému národu. Týmto ľuďom dal Boh prednosť pred príslušníkmi vyvoleného židovského národa. V tomto židovskom národe a v týchto ľuďoch bola teda veľká pýcha. Pýcha, ktorá určite nie je dobrá. Pýcha, ktorá človeka doslova stavia proti Bohu. Aj preto Pán Boh častokrát v dejinách vychovával židovský národ. Dopustil, aby upadol do rôznych foriem otroctva a zajatia, aby bol prenasledovaný. Aj takýmto spôsobom Boh vychovával svoj židovský národ. Vidíme, že Pán Ježiš pripomína tieto udalosti nie preto, aby ľudí trápil, ale aby ich znova vychovával. Chcel ich priviesť k najdôležitejšej čnosti, ktorá sa Bohu páči, a tou je čnosť pokory.
Čítal som jednu peknú definíciu toho, čo je pokora. Táto definícia hovorí, že pokora je slobodné a nevynútené uvedomenie si vlastnej nedokonalosti pred vyššou bytosťou. Touto vyššou bytosťou je, samozrejme, Boh. Pokora je teda uvedomenie si vlastnej nedokonalosti, slabosti a hriešnosti. Keď si to uvedomujeme, vtedy dokážeme byť pokorní a vtedy nám Boh môže dávať svoju milosť. Doslova sa musíme skloniť pred Bohom.
Oslovil ma jeden príbeh, ktorý fiktívne opisuje dialóg medzi dubom, ktorý bol hrdý, mocný a krásny, a skromnou trstinou. Príbeh hovorí tieto slová: Na brehu rybníka stál mohutný a hrdý dub. Odolával slnečnej páľave a neskláňal sa pred víchrom, pretože jeho korene boli hlboké. V jeho blízkosti rástla na vlhkej pôde trstina. Vyzerala slabo a chatrne a skláňala sa pred každým náporom vetra. „Ľutujem ťa,“ povedal jej jedného dňa dub. „Keby si rástla bližšie pri mne, ochránil by som ťa pred vetrom.“ „Si veľmi láskavý,“ povedala skromná trstina, „ale nestaraj sa o mňa. Keď príde silný víchor, skloním sa, ale nezlomím sa.“ Dub vzdorovito pokrútil hlavou: „Ja odolávam každému vetru. Nikdy som sa pred ním nesklonil.“ V tú noc prišiel silný víchor. Vzpriamenému dubu polámal celé konáre, zatiaľ čo trstina sa ohýbala až k zemi. Víchor však ešte viac zosilnel. Celou silou narážal do vzdorujúceho duba a nakoniec ho aj s koreňmi vyvrátil zo zeme. Keď bolo po nečase, stála tam slabá trstina vzpriamená vedľa vyvráteného duba.
Toto je, milí bratia a sestry, pokora. Vedieť sa skloniť, vedieť sa pokoriť a vedieť sa skloniť pred vyššou bytosťou, teda pred samotným Bohom. Aj v tomto svete fúkajú rozličné vetry a človek, ktorý sa nevie skloniť a pokoriť, samozrejme v pravde, sa môže veľmi ľahko zlomiť. My však chceme v pokore prijímať Božiu milosť. Ako hovorí Sväté písmo, Boh pokorným dáva svoju milosť. Na druhej strane sa tiež hovorí, že Pán láme libanonské cédre. Aj my preto hľadajme vo svojom živote pokoru. Učme sa pokore a zároveň odporujme pýche, pretože pýcha je niečo, čo blokuje Božiu milosť. Pre pýchu nedokážeme prijímať to, čo nám Boh dáva. Takže, drahí bratia a sestry, buďme pokorní a nech nás Boh aj v našom živote učí kráčať cestou pokory.
Amen.

