„Nehľadieť na škandály ale na každodennú vernosť toľkých kňazov! Pravá reforma Cirkvi nie je sekularizácia Cirkvi ale jej posväcovanie!“
Rím, 15.1.2025 (kath.net) – Uvádzame homíliu kardinála Müllera zo 14.1.2025 v rámci konferencie anglicky hovoriacim kňazom v Bazilike Sv. Pavla za hradbami.
Drahí bratia v kňazskej službe!
Počas týchto duchovných cvičení otvárame svoje srdcia a mysle tajomstvu skutočnej prítomnosti Boha v jeho vtelenom Slove, vo Svätej Cirkvi a v Eucharistii. V Najsvätejšej Oltárnej sviatosti nás Kristus skrze Ducha Svätého začleňuje do svojej obety Otcovi za vykúpenie sveta. Večný Syn Otca je vo svojej ľudskej prirodzenosti skutočnou prítomnosťou Trojjediného Boha uprostred nás. On povedal: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Ján 14,9). On je cesta k Otcovi. Jeho učeníci ho nasledujú na ceste tohto pozemského života a vďaka daru vytrvalosti ho neopustia až do dňa svojho vstupu do domu večného Otca.
Ako údy jeho Tela, slobodne prijímajúc naše rôzne charizmy a služby, budujeme Kristovo Telo , „až kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku,“ (Ef 4, 13).
Druhý vatikánsky koncil stručne vysvetľuje podstatu sviatosti posvätného stavu:
´Aby veriaci mohli rásť v jedno telo, v ktorom všetky údy nekonajú tú istú činnosť ‘ (Rim 12,4), ten istý Pán niektorých z nich vymenoval do úradu svojich služobníkov. Majú mať posvätnú vysviacku v spoločenstve veriacich, aby mohli prinášať obete a odpúšťať hriechy a vykonávať kňazský úrad pred ľudom v Kristovom mene. Preto Kristus vyslal apoštolov tak, ako jeho vyslal Otec, a prostredníctvom apoštolov dal biskupom, a ich nástupcom, účasť na svojej vysviacke a svojom poslaní. Ich služba bola pridelená kňazom v podriadenom postavení. Ako kňazi majú byť spolupracovníkmi biskupov pri plnení poslania, ktoré im zveril Kristus. Keďže služba kňazov je spojená s biskupským rádom, má účasť na autorite, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a riadi svoje Telo. Preto kňazstvo vysvätených kňazov predpokladá základné kresťanské sviatosti, ale udeľuje sa prostredníctvom samostatnej sviatosti. Toto označuje kňazov zvláštnym znakom pomazania Duchom Svätým a tak ich pripodobňuje Kristovi Kňazovi, aby mohli konať v osobe Krista Hlavy.“ (Presbyterorum ordinis 2).
Vysvätený kňaz posväcuje, vedie a vyučuje Boží ľud v mene Krista. Kňazi totiž slúžia spáse ľudu len vtedy, ak sú Kristovými služobníkmi ochotnými nechať sa vnútorne premeniť na podobu Krista Veľkňaza Nového zákona Duchom pravdy a Božej lásky.
Dnes obnovujete svoju ochotu prinášať Bohu celé naše bytie a život ako obetu. Toto je dôležitý krok na vašej pozemskej púti a teda aj hodina milosti pre celý Boží ľud. Cirkev, ktorá je jedna, svätá, katolícka a apoštolská v Kristovi, je ustanovená samotným trojjediným Bohom. Preto ju „pekelné brány“ (Matúš 16,18) nemôžu premôcť.
Ale pozostáva z nás slabých a niekedy hriešnych ľudí. Na ľudskej úrovni sme my zodpovední za problémy s dôveryhodnosťou. Malo by nám to pripomínať našu individuálnu zodpovednosť. Tí, ktorí zlyhanie Božích služobníkov pripisujú tzv. systémovým dôvodom, obviňujú samotného Krista, božského zakladateľa Cirkvi a pôvodcu spoločného kňazstva všetkých veriacich a sviatostného kňazstva apoštolskej služby.
Nemali by sme však pozerať len na škandály, ale aj na každodennú ochotu toľkých kňazov obetovať sa pre stádo, ba až na ich mučeníctvo. Kresťanstvo je dnes najprenasledovanejším náboženstvom na svete. A v posledných rokoch boli zabité stovky katolíckych kňazov pri výkone úradu v spoločenstve Krista, Veľkňaza Nového a Večného zákona.
Koreňom všetkého zla nie je klerikalizmus, nech je akýkoľvek, ale skôr odmietanie pravdy a morálna neslušnosť. Falšovanie zdravej náuky vždy znamená falšovanie morálky a prejavuje sa v tom!
Skutočnou reformou Cirkvi v Kristovom duchu nie je sekularizácia Cirkvi a podriadenie sa jej vodcov „prebudenej-woke“ ideológii, ale posväcovanie pápeža, biskupov, kňazov a diakonov a všetkých veriacich skrze Božiu milosť pre službu prichádzajúcemu kráľovstvu.
Spasenie z hriechu je založené na pravde, že Ježiš je Boží Syn. Bez historickej skutočnosti vtelenia by sa Cirkev scvrkla na svetskú autoritu pre zlepšenie sveta. Už by to nemalo žiaden význam pre našu túžbu po Bohu a našu túžbu po večnom živote. Katolícky kňaz by bol len funkcionárom spoločensko-náboženského hnutia s romantickým alebo revolučným charakterom.
Cirkev však nezíska dôležitosť a prijatie, ak so sebou ponesie všetku záťaž súčasného ducha doby, ale iba vtedy, ak pred svetom ponesie pochodeň s Kristovej pravdy.
Nemali by sme sa považovať za dôležitých v sekundárnych otázkach a realizovať agendu iných, ktorí nechcú veriť, že pôvodom a jediným cieľom človeka a celého stvorenia je len Boh. Skutočným nebezpečenstvom pre ľudstvo sú dnes skleníkové plyny hriechu a globálne otepľovanie nevery a transhumanistický úpadok morálky, keď nikto nepozná a neučí rozdiel medzi dobrom a zlom!
Najlepší environmentalista je ten, kto hlása Evanjelium a jeho večnú pravdu, že len s Bohom existuje prežitie, a to nielen obmedzené prežitie v blízkej budúcnosti, ale večné – navždy!
Myšlienka, že kresťanská dogma už nie je základom a kritériom morálky a nie je pastoračná, je kristologická heréza. Spočíva v protiklade Krista, Učiteľa božskej pravdy, a Krista, Dobrého Pastiera. Ale je to jeden a ten istý Kristus, ktorý o sebe hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“ (Ján 14,6), a keď odhaľuje tajomstvo svojej osoby a poslania, keď hovorí: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Ján 10:11). Takže slová sv. Pavol svojmu spolupracovníkovi a nástupcovi Timotejovi za nás všetkých v tejto hodine:
„Utekajte pred falošným učením, buďte služobníkom slova, kazateľom pravej viery a zástancom pravdy Kristovej. Každý, kto s láskou k Bohu hľadí na ľud, ktorý mu bol zverený, je skutočným pastierom, ktorý sa modlí a pastierom, ktorý sa vo svojej duchovnej činnosti a Kristovom spôsobe života spája s veľkňazom, ktorému slúži. Dobrý pastier sa líši od nájomníka, pretože miluje ľudí Ježišovým srdcom a preto, že dáva svoj život za Pánovo stádo. Apoštol je „Božím spolupracovníkom, Kristovým služobníkom, správcom a rozdávačom Božích tajomstiev“ (porov. 1 Kor 4, 1; 2 Kor 6, 1). Ide mu len o jedno: „naplnený bázňou pred Pánom, aby získaval ľudí pre Krista“ (2 Kor 5, 11).
A ak zostaneme verní našej kňazskej službe až do smrti, Veľkňaz Večnej zmluvy nás jedného dňa láskavo prijme a tak splní sľub, ktorý nám dal v deň našej vysviacky: „A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry alebo otca a matku alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života,“ (Mt 19,29). Amen!
-zg-