Kázeň na 5. pôstnu nedeľu rok C
Milí bratia a sestry, dnes začnem akoby od konca. Od konca v tom zmysle, že dnešné Božie slovo a hlavne evanjelium končí happyendom – končí dobre, končí výborne, keďže Pán Ježiš zachránil tú hriešnicu, ktorá bola obžalovaná, a sám jej povedal: “Žena, kde sú? Nikto ťa neodsúdil?”
“Nik, Pane.”
“Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!”
Mohli by sme povedať – naozaj krásny koniec. Pán Ježiš zachránil túto hriešnicu a vyzval ju, aby išla a už nehrešila. Ale je tu ešte jedno pozitívum, ešte jeden happyend, ešte jeden dobrý koniec – taký, ktorý by sme možno nečakali a nad ktorým sa veľakrát pri evanjeliu ani nezamyslíme. A to je koniec tých zákonníkov a farizejov.
Tí zákonníci a farizeji, keď pokúšajú Ježiša Krista, čakajú, či ju obžaluje alebo odsúdi. Majú tvrdé srdcia, ešte viac broja proti nemu a veľakrát to končí hádkou, odsúdením alebo niečím negatívnym. Ale pozrime sa práve na dnešný koniec tých zákonníkov a farizejov. Keď Pán Ježiš vyriekne slová: “Kto je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.” Čo sa stalo? Stalo sa to, že počnúc staršími sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála uprostred. Jeden po druhom odchádzali – práve na výzvu Ježiša Krista: “Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.”
Tým priznali alebo sa stotožnili s tým, že aj oni majú hriechy. Aj tí zákonníci a farizeji – počnúc staršími – sú hriešni. Možno majú ešte väčšie hriechy. Možno sú viac hriešni ako samotná žena. Možno páchajú ešte väčšie hriechy ako ona. Preto odchádzajú a nekonajú. Priznali si, že sú hriešni.
A toto je to pozitívum – že si uvedomili svoju hriešnosť. Akoby uverili a dali na slová Ježiša Krista a odišli. Ale to, že odchádzajú, je pozitívne len v tom, že si priznali hriech. Dôležité je, aby – ako hovorí Pán Ježiš v závere – “už nehrešili”. Dôležité je, aby aj oni zmenili svoje zmýšľanie, svoj život a už nehrešili. Možno aby zmenili svoje postoje, spôsob života alebo zmýšľania a už nehrešili.
Čiže na jednej strane evanjelium končí dobre, ale ešte nie je úplne dokončené v zmysle zmeny a obrátenia. Pozrime sa ešte na jeden detail v dnešnom evanjeliu. Keď privádzajú tú ženu, ktorá bola pristihnutá pri cudzoložstve, postavia ju do prostriedku. Postavia ju tam, aby sa stala nehybnou, aby ju všetci videli, aby ju všetci odsúdili. Postavia ju do stredu – jej hriech.
Hriech, ktorý mal byť odsúdený. Hriech, ktorý mal byť ukameňovaný. Hriech, ktorý mal byť zničený. A všimnime si: na jednej strane je hriech, na druhej strane hriešnica – človek, ktorý páchal hriech. Toto je veľmi dôležité rozlíšiť a pomenovať – čo je hriech a kto je hriešnik. Čo znamená odsúdiť hriech a čo znamená preukázať milosrdenstvo hriešnikovi. Do stredu stavajú človeka, ktorý páchal hriech, a ostatní odsudzujú tento hriech.
My prichádzame do tohto chrámu, aby sme sa tiež pozreli na niekoho, kto je postavený do prostriedku. Tu, na svätej omši, staviame do prostriedku tento oltár, na ktorý prichádza Ježiš Kristus – dokonale svätý a dokonalý Boh. On je v strede.
On je ten, ktorý nás má posväcovať.
On je ten, ktorý v nás má ničiť hriech.
On je ten, ktorý rozlišuje medzi hriechom a hriešnikom.
On je ten, ktorý ničí hriech a posväcuje hriešnika, aby už nehrešil.
Aj my prichádzame do tohto chrámu, aby sme sa pozerali na Ježiša Krista. Aby sme ho vnímali. Aby on prichádzal do nášho vnútra – aj skrze túto svätú omšu – a zvnútra nás posväcoval. Doslova akoby vykoreňoval hriech. Aby aj z nás robil svätých ľudí.
Aby sme aj my z tohto chrámu odchádzali – ako tí farizeji a zákonníci – s uvedomením, že sme hriešni, že máme hriech. Ale s tým rozdielom, že nechceme odísť len s týmto uvedomením. Chceme sa zlepšiť. Chceme zmeniť svoj život. Chceme sa stávať lepšími a svätejšími. Nie sami zo seba, ale skrze Ježiša Krista, ktorý je tu – na tejto svätej omši – a odchádza s nami do našich domovov. Naozaj, aj skrze Božie slovo, aj skrze myšlienku a vedomosť, ktorú získavame, ale hlavne skrze Eucharistiu. Tá nás posväcuje zvnútra. Posväcuje naše srdce, naše myšlienky. A keď si to viac uvedomujeme a ďakujeme Bohu, o to viac prichádza Božie požehnanie.
Takže, milí bratia a sestry, všetci sme hriešni. Všetci máme svoje hriechy. Možno ich poznajú aj ostatní. Možno ich vieme len my sami. Ale Boh vie všetko. Boh vidí do hĺbky nášho srdca, do hĺbky nášho života. On je ten jediný, ktorý nás pozná. On je ten jediný, ktorý nás môže posvätiť a vyviesť z našich hriechov.
Tak sa snažme, milí bratia a sestry, aby sme odchádzali aspoň o trochu lepší. Nech sa aj v tomto týždni meníme stále k lepšiemu. Nech viac poznávame seba, svoje hriechy. Nech túžime po náprave, po zmene, po pokání. Aby nás Boh privádzal k svätosti.
Amen.