Kázeň na 4. pôstnu nedeľu rok C
Milí bratia a sestry, aký je hlavný rozdiel medzi mýtnikmi a hriešnikmi oproti farizejom a zákonníkom v úvode dnešného evanjelia? Možno by sme vedeli pomenovať viacero rozdielov, ale to, čo nám ponúka dnešné Božie slovo v úvode evanjelia, je, že mýtnici a hriešnici počúvali Ježiša Krista, počúvali jeho slovo. Oproti nim stoja farizeji a zákonníci a tí šomrú. Ťažko môžu počúvať, ťažko môžu dobre načúvať ak šomrú. Majú svoju pravdu, ktorú si presadzujú, a ťažko vnímajú inú pravdu alebo tú pravdu, ktorá je skutočná. Ťažko vnímajú pravdu ako takú.
Takže tieto dve skupiny ľudí stoja oproti sebe – jedni počúvajú, druhí šomrú. A keby zákonníci a farizeji viac počúvali, možno ako tí hriešnici a mýtnici, možno by počuli tú veľkú pravdu, ktorú ponúka Pán Ježiš a ktorú nám ponúka práve v príbehu dnešného evanjelia.
Tento príbeh môžeme nazvať dvoma názvami – „Príbeh o milosrdnom otcovi“ alebo „Príbeh o márnotratnom synovi“. Oba názvy sú pravdivé a myslím, že dobre vystihujú dnešné evanjelium. Keby sme si však mali vybrať, ako by sa mal tento príbeh volať oficiálne alebo všeobecne, možno by sa nám viac páčil názov „Milosrdný otec“. Je to krásny názov, názov, ktorý nás môže povzbudiť, obohatiť a povzniesť. Pretože názov „Márnotratný syn“ nás skôr vystihuje, pomenúva nás samých, možno nás istým spôsobom zahanbuje a ťažšie sa počúva. Krajšie znie „Milosrdný otec“ ako „Márnotratný syn“, ale napriek tomu sa chcem zamerať práve na pojem „Márnotratný syn“.
Ten syn odišiel do ďalekej krajiny, premárnil svoj majetok, no vrátil sa a otec ho prijal – a všetko bolo v poriadku. Je to naozaj jasný príbeh, ktorý netreba hlboko komentovať, pretože jeho význam je jednoznačný. Napriek tomu sa chcem zamerať na jednu veľkú pravdu o márnotratnom synovi. Počuli sme v dnešnom evanjeliu, že syn prišiel k otcovi a povedal: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ Toto je kľúčové v úvode dnešného príbehu. Prišiel k otcovi a žiadal si svoju časť majetku – majetok, na ktorý bol naviazaný, ku ktorému mal nezdravý vzťah. Tu začína problém.
Problém je v tom, že syn sa nezameriava na otca, ale na majetok, na ktorý je pripútaný. A keďže náš nebeský Otec je dobrý a dáva slobodu, hovorí synovi: „Choď.“ Dá mu časť majetku a dá mu slobodu, aby sa mohol rozhodnúť, ako prežije svoj život.
Aj napriek tejto slobode ho však istým spôsobom sprevádzala Božia milosť a požehnanie. Hoci sa zdá, že príbeh sa vyvíja tragicky – pretože syn odíde do ďalekej krajiny, hýrivým životom, premárni celý majetok a skončí vo veľkej biede a hlade – pravda je iná. Príbeh nekončí tragicky, ale naopak, končí veľmi dobre.
Aj keď syn zažil biedu, bolo to pre neho veľké požehnanie. Počujeme totiž ďalšiu kľúčovú vetu – syn „vstúpil do seba“ a začal rozmýšľať. Začal sa rozpomínať, ako dobre mu bolo u otca, ako dobre sa majú aj jeho sluhovia, ako dobre je pri otcovi. Oslobodil sa od závislosti na majetku, na hmotných dobrách, ktoré stratil, a začal si uvedomovať hodnotu vzťahu so svojím otcom.
Milí bratia a sestry, aj my by sme sa mali rozpomínať, aké dobré je byť pri Bohu, ako nám Pán Boh požehnáva. Mali by sme sa stále vracať k tým udalostiam a milostiam, ktoré nás v živote zasiahli. Nezabúdajme na veľké dobrá, ktoré nám Boh dáva. Vracajme sa v mysli k tým časom, keď nám bolo dobre, keď nás Božia milosť zasiahla, keď sme viac pocítili Božiu blízkosť. Syn neostal iba pri myšlienkach, ale rozhodol sa vrátiť k svojmu otcovi. Keď sa s ním stretáva, už nehovorí „môj majetok“, ale „môj otec“. Už nie je naviazaný na veci, ale na vzťah s otcom. To je to, čo máme robiť aj my, milí bratia a sestry.
Aj na nás môže Boh v živote dopustiť rôzne ťažkosti, nie preto, aby nás trápil, ale aby nás očisťoval a oslobodzoval od nezdravej pripútanosti – či už na hmotné veci, neresti alebo čokoľvek, čo nám bráni v úplnom spojení s naším nebeským Otcom. Tak ako márnotratný syn zažil veľkú biedu, aby sa oslobodil od svojho majetku a znova sa pripútal k otcovi, aj my máme v ťažkostiach hľadať cestu späť k Bohu. Otec v príbehu sa prejavuje ako milosrdný. Keď sa stretáva so svojím synom, nekarhá ho, nebije ho, netrestá ho a nedáva mu žiadne sankcie. Naopak, s veľkou radosťou ho prijíma a štedro ho obdarúva – len preto, že sa vrátil.
Vrátil sa ako nový syn, ako nový človek, ktorý sa už neviaže na majetok, ale na svojho otca. Tento príbeh môže byť na začiatku zahanbujúci – vidíme, ako sa syn správal –, ale končí veľmi dobre, pretože syn sa vracia ako nový človek. Vrátil sa k otcovi a mohol znova žiť plnohodnotný život pri ňom. A tak je to aj s nami – aj my zažívame vo svojich životoch ťažkosti, biedu, možno aj kríž. Ale Boh ich dopúšťa nie preto, aby nás trestal, ale aby nás priviedol bližšie k sebe, aby sme sa k nemu pripútali ako jeho deti.
Amen.