Kázeň na 3. nedeľu cez rok A
Milí bratia a sestry, každý kráľ, alebo nejaký štátnik, alebo vysoko postavená osoba, ktorá riadi štát, ktorá má veľký vplyv, určite býva v nejakom hlavnom meste, v centre, v nejakej oblasti, ktorá je významná pre daný región. A tak by sme čakali, že aj Pán Ježiš, keď začína verejne účinkovať ako Boží Syn, ako Mesiáš, že príde práve do toho hlavného mesta, do centra, do Jeruzalema, kde sa vykonáva Boží kult. Ale to dnešné evanjelium podľa Matúša nám hovorí niečo iné. Hovorí nám o tom, ako Pán Ježiš ide na perifériu toho náboženského, kultúrneho aj spoločenského života. Pán Ježiš prichádza do Galiley. Prichádza do Galiley, ktorá je v tom dnešnom evanjeliu zvláštne nazvaná. Je nazvaná ako Galilea pohanov. Dokonca ľud blúdiaci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti. A práve na toto sa chcem zamerať v dnešnom Božom slove.
Pán Ježiš prichádza, mohli by sme povedať, do tej najväčšej tmy. Prichádza do temnoty. Táto temnota nie je iba nejaké šero, nie je to iba niečo tak povrchne negatívne. Ale je to temnota v tom najhlbšom slova zmysle. Pretože počúvame, že ten ľud je bývajúci v temnotách. Tí, čo sedeli v temnom kraji smrti. Čiže evanjelium nám nehovorí o ľuďoch, ktorí prechádzali temnotou, alebo o ľuďoch, ktorí v nej bývali a sedeli, ale ide o stav, a toto je to nebezpečné, veľmi negatívne. Stav človeka, čiže temnota ako spôsob myslenia, temnota ako vnútorné nastavenie, temnota ako strata orientácie a zmyslu. Kraj smrti nie je len biologická smrť, ale život bez perspektívy, bez cieľa, bez nádeje. Človek môže žiť, fungovať, pracovať a predsa sedí v temnotách.
Keď sa tak pozrieme, milí bratia a sestry, aj možno na tento náš svet, či už ten bližší, alebo ten globálny, tiež by sme mohli povedať, ako keby človek, ľudstvo sedelo v temnote. Ako keby stratilo to svetlo, zmysel, to niečo dobré vo sebe. Pretože vidíme množstvo, či už spoločenských, kultúrnych, ale aj štátnych a globálnych napätí. Vidíme vojny, nespravodlivosť, neistotu. Vidíme všetko to negatívne. To negatívne, ktoré je v temnote. To negatívne, kde nie je Božie svetlo, kde nie je Ježiš Kristus. O to viac aj my, kresťania, sa máme snažiť. Či už cez svoj dobrý príklad života, cez svoju modlitbu, cez niečo dobré, čo chceme dať tomuto svetu, aby sa rozžiarilo to svetlo. Kristovo svetlo v tomto svete, v tejto temnote, kde sedí ľud.
A tak, milí bratia a sestry, započúvajme sa alebo aj zapozerajme sa na tú výzvu Ježiša Krista, ktorú nám adresuje. Nám ako ľudstvu, nám ako konkrétnym osobám. Prichádza Pán Ježiš a jedny z prvých slov, ktoré Pán Ježiš hovorí, sú práve: pokánie. Robte pokánie. Pokánie ako zmena zmýšľania. Pokánie nie ako zoznam nejakých svojich chýb, sebatrýznenie alebo moralizovanie. To pravé pokánie je zmena smeru. Nie je to len korekcia správania. Opustenie starých pohľadov na život. Rozhodnutie nežiť ďalej v tme, hoci som si možno na ňu zvykol. Čiže aj tú výzvu, o ktorej hovorí Pán Ježiš, nemusíme hneď adresovať tým vonku, tým, ktorí sú ďaleko, všeobecne. Vždy musíme začať od seba. Vždy musíme začať vo svojom srdci, vo svojom živote, robiť pokánie, čiže zmeniť sa, zmeniť niečo vo svojom živote. Veľakrát si človek môže dať aj také tie heroické výzvy, ako zmeniť celý svoj život, ako bude žiť zrazu sväto a bez jedinej chyby. Veľakrát je to naozaj nemožné. Preto dávajme si, milí bratia a sestry, skôr také realistické zmeny v jednej veci vo svojom živote, v jednom postoji vo svojom živote, v nejakej malej veci, ktorú určite zvládneme. A tak verím, že krok po kroku, keď budeme vedieť meniť možno tie malé veci, raz prídeme aj k tým veľkým veciam a raz možno aj cez tie veľké veci, ktoré zmeníme vo svojom živote, môže prísť také veľké požehnanie, že môže zasiahnuť aj nejakú významnú časť tohto sveta, tej temnoty, ktorá tak veľmi ovláda tento svet. Snažme sa o to, pretože pri tom pokání vždy musíme začať od seba, aby mohlo prísť nejaké požehnanie a svetlo do nášho života.
Amen.