„Zástancovia katolíckej pravdy sú často považovaní za rušivý faktor!
Cirkevní predstavitelia majú preto sklon vyhýbať sa ´horúcim zemiakom´ a venujú sa skôr politickým témam.“
Povedal to dekan Ignaz Steinwender na 34. Medzinárodnej teologickej letnej akadémii v rakúskom Aigen im Mühlkreis (obr.) na hraniciach s Českom s blízkou Šumavou.
Otázka pravdy v húšťave relativizmu“.
Otázka pravdy tvorí ústrednú tému v teológii filozofii.
„Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.” (Jn 18,37)
Povedal to Ježiš pri výsluchu u Piláta. Rímsky miestodržiteľ na to reagoval relativizujúcou otázkou: „Čo je pravda?“
Táto ledabolo položená otázka sa hodí do našej doby: Otázka pravdy je dnes ťažká téma. Žijeme v anti-metafyzickej ére. V súčasnosti dominuje odmietanie večných právd, ba už sa aj popiera aj ich rozpoznateľnosť.
Relativizmus prenikol aj do cirkevného života a vyvinul sa na podstatný problém spoločnosti. Na druhej strane a tu vynárajú ideológie, ktoré si pochybnými prostriedkami chcú presadiť nárok na pravdu.
„Poznanie Boha vedie k sebapoznaniu.“ Táto stará múdrosť však ustupuje do úzadia, lebo strata viery vedie k náhradkám náboženstva. Dnes je samozrejmé vystupovať ako agnostik a nie ako veriaci. Dnes je rozšírenejšie relativizovať Ježiša ako náboženského génia – jedného z mnohých – než by sa prijalo Božie slovo neobmedzene a konalo sa podľa jeho vôle.
Misionárske povedomie je natoľko oslabené, že obrátenie inovercov už vôbec nepredstavuje náš cieľ. Ak nie sme sami presvedčení, tak sa ani neoplatí za niečo sa zasadzovať! Výsledkom je vlažnosť.
Kto vyzdvihuje nárok na pravdu, je považovaný za rušivý faktor!
No správny je pravý opak: Pravý dialóg predpokladá stanovisko. Osvedčujú sa tu Ježišove slová:
„Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali,“ (Mt 5,13).
Kto nemá vlastnú identitu, má sklon krúžiť okolo seba samého. Pápež František často varoval pred takými tendenciami. Následky straty vkusu sú výrazné. Bez potrebnej soli by sa jedlá pokazili. Podobne je to s vývojom spoločnosti. Preto Ježiš kladie ústrednú otázku: Ako možno soľ, ktorá stratila chuť, znova urobiť slanou? Ľuďom sa nepodarí z vlastnej sily dodať soli jej silu. Ale Bohu nie je nič nemožné!
Potrebné je v každom prípade obrátenie sa k Bohu. Tak ako odvrátenie sa od Boha človeka vzďaľuje od pravdy, tak obrátenie sa k Bohu obnovuje človeka, dodáva mu novú silu. Boh musí mať prednosť – v liturgii rovnako ako vo formovaní nášho života.
Odovzdanie a pravde nás oslobodzuje. Pravda má svoje bytie – lož nie! Raz sa zosype. Vyznanie viery vedie k hlbšiemu poznaniu a posilneniu vôle. Každý pobirmovaný je k tomu vyzvaný. Veriaci by mohli silnejšie zasadzovať zdroje sily ako je modlitba, úsilie rásť o viere, uskutočňovanie dobra, konanie v láske.
„Beda, ak vás budú všetci ľudia chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom!“(Lk 6, 26) citoval dekan Steinwender z Horskej kázne a povzbudil k odvahe zasadzovať sa za pravdu vhod či nevhod“!
V diskusii účastníci akadémie napríklad informovali o tom, ako prax eucharistickej poklony otvorila prameň síl. A k novému živému záujmu o vieru viedol napríklad aj krúžok mužov. Jedna účastníčka nadšene informovala: „Odkedy sa môj manžel intenzívnejšie zaujíma o vieru, všetko sa zmenilo!“
O odpore raného kresťanstva voči omylu a lži hovoril potom profesor cirkevných dejín, staroveku, patrológie a kresťanskej archeológie Michael Fiedrowicz z Trieru:
„V druhom storočí označovali kresťanské spoločenstvá ako ´ostrovy pravdy´, lebo boli ochotné odporovať rozšírenej viere v modly, pohanským zvykom a cisárskej kultúre, ktorej lživosť bola všeobecne známa.“
-zg-