„Evanjelium je staré, ale nikdy zastaralé – je stále nové a všetko obnovuje“

Rím, 25.1. 2024 –  CNA prináša homíliu na 4. nedeľu cez rok. 

Aldo Vendemiati je kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity  Urbaniana.

V túto 4. nedeľu cez rok vidíme, ako Ježišovo posolstvo napĺňa ľudí úžasom, lebo vystupuje ako nová náuka s mocou. (Mk 1,21–28). Nová náuka v porovnaní s čím? V porovnaní s náukou zákonníkov, teda tých kazateľov, ktorých boli ľudia zvyknutí počúvať počas sabatu v synagógach.
Nové neznamená „obsahovo iné“, skôr mnohé z toho, čo Ježiš učí, učili aj zákonníci, lebo to už nachádzame v zákone a u prorokov – teda  v tom, čo nazývame Starý zákon.
„Nové“ nie je v protiklade k „starému“, ale k „zastaranému“ (porovn. 1 Jn 2,7–8). Zastarané znamená repetičné, samozrejmé, banálne, prispôsobené – a preto „nie prenikavé“. Zastarané posolstvo necháva veci takými, aké sú.
Evanjelium je staré, ale nikdy nie zastarané: Ono je vždy nové a všetko obnovuje (porovn. Zjv 21,5) – ono obnovuje srdcia. Neberie im ich starú identitu, ale prinavracia im ich starý pôvodný lesk.
Novosť Evanjelia závisí od moci hlásania. Zákonníci sú iba opakovatelia, ale Ježiš je pôvodca. A jeho autorita a novosť vyvolávajú  odpor. Nečistý duch, ktorý je vo svete, bezmocne rebeluje: „Čo ťa do nás Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? (Mk 1,24) Pred Božím Svätým sa nečistý duch sám odhaľuje a tým je zahnaný – avšak nie bez múk.
Zdá sa mi, že táto epizóda Evanjelia nás má priviesť k tomu, aby sme sa zamysleli nad naším vzťahom k Evanjeliu – nad spôsobom, akým ho počúvame, ako aj nad spôsobom, ako ho hlásame.
Ak nám Evanjelium pri počúvaní pripadá „zastarané“, je to znamenie, že sme povrchní poslucháči. Ak v nás však vyvoláva odpor, je to dobré znamenie – za podmienky, že sa tomuto slovu poslušne podriadime, aby nás mohlo očistiť od našej nečistoty.
Keď Evanjelium hlásame – a my všetci sme povolaní hlásať ho v najrôznejších životných okolnostiach – musí nám byť jasné, že nemáme do činenia s neživým materiálom. Evanjelium je blčiaci oheň –  zatiaľ čo my sa k nemu často správame akoby to bol oheň, ktorý majster Geppetto z „Pinocchia” na svoj kozub namaľoval. Prirodzene, že namaľovaný oheň je praktický – nespotrebuje drevo. Niet nebezpečia popáliť sa, nespôsobuje nijaké požiare.… Ale ani neohrieva – je neužitočný!
Ak Evanjelium, ktoré prinášame, nevyvoláva nijaký odpor, tak by sme si mali položiť otázku, či je to naozaj Evanjelium.
Vo svete vládne „knieža tohto sveta“ (porovn. Jn 12,31; Ef 6,12). Ak naše hlásanie nevyvoláva nijaký odpor zo strany nečistého ducha, tak sa pýtajme, či je to naozaj Evanjelium. Pretože je tu podozrenie, že ide o to, čo Bonhoeffer nazval „lacná milosť“: taká, ktorá namiesto ospravedlnenia hriešnika, ospravedlňuje hriech!
Keď hlásame Evanjelium, musíme si byť vedomí autority, ktorú nám Kristus udelil. On nám povedal: : Kto vás počúva, mňa počúva …“  (Lk 10,16). Aj my môžeme hovoriť „s mocou“. Ale to znamená hovoriť autenticky.
Sväté písmo učí: „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať,“ (Hebr. 4,12–13).
„Dvojsečný meč“ znamená, že trafiť iných môžeš, iba ak predtým trafí teba. Tvoje hlásanie je vierohodné v tej miere, v akej slovo zranilo aj teba a oddelilo kosti od morku!
Slovo lásky je smerodajné, ak vychádza zo zamilovaného srdca. Slovo viery je smerodajné iba vtedy, ak vychádza zo srdca, ktoré dôveruje. A s autoritou nádeje hovorí iba ten, kto naozaj chce vojsť do Božej slávy.
Ježišova náuka je nová, poskytovaná s mocou, lebo v ňom sa slovo Evanjelia stalo telom.  A ono čaká na to, aby sa aj v nás stalo telom. Amen.

-ZG-