Vedkyňa kritizuje Dikastérium pre náuku viery „v oblasti účasti žien na živote a riadení Cirkvi: Nie je to história, ktorá sa vážne začala až v 20. storočí, alebo až po tom, čo ju feministky, pápeži a biskupi Druhého vatikánskeho koncilu opísali svojimi preferovanými, kánonickými pojmami!“
New York 20.3.2026 (kath.net/pl) 040 587 – „Vatikánske Dikastérium pre náuku viery zverejnilo záverečnú správu synodálnej študijnej skupiny na tému „Účasť žien na živote a riadení Cirkvi“.
„Ako historička, ktorá študovala rôzne úlohy žien v Cirkvi v minulých storočiach, som sa tešila na skúmanie katolíckej minulosti v dokumente ako zdroja múdrosti pre súčasnosť čo obsah sľuboval v hojnosti! O to viac som bola sklamaná, keď som zistila, že správe chýbal podstatný historický základ!“
Toto píše historička Bronwen McShea v článku „Ženy, na ktoré Vatikán zabudol“ pre newyorský katolícky mesačník „First Things“.
Je autorkou niekoľkých kníh vrátane knihy „Ženy v Cirkvi: Čo by mala vedieť každá katolíčka“, ktorú v roku 2024 vydalo renomované vydavateľstvo Ignatius Press. Je aj publicistkou katolíckeho časopisu „The Pillar“ a vyučovala ako hosťujúca profesorka na katolíckych univerzitách. McShea cituje úvodnú časť hlavnej časti dokumentu:
„Vstup žien do verejného života – ktorý sa rozvíjal a upevňoval počas 20. storočia a neobmedzoval sa len na západné krajiny – je fenomén, ktorý naďalej ovplyvňuje občiansku spoločnosť aj Cirkev.“
Dodáva však: „Vzdelaní duchovní a laici, ktorí napísali takéto dokumenty, si určite uvedomujú, že mnohé ženy boli aktívne vo verejnom živote rôznymi spôsobmi po mnoho storočí pred 20. storočím.“
Historička dokument kritizuje a uvádza: „Druhý dodatok, ‚Dôležité ženy v dejinách Cirkvi‘, naznačuje prinajlepšom nejasné povedomie.“ Dodatok uvádza množstvo svätých mystičiek, zakladateľiek rehoľných rádov a žien zapojených do sociálnej a charitatívnej práce, ale spomína iba dve ženy z raných dejín katolicizmu, ktoré by sa dali označiť za verejné, alebo politické a to : svätú Janu z Arku, ktorú katolícke úrady upálili na hranici pred dovŕšením 20 rokov, a svätú Helenu, ktorá od syna Konštantína Veľkého získala hodnosť cisárovnej a určité právomoci nad cisárskou pokladnicou.
Naproti tomu rozsiahly dodatok neobsahuje ani jednu skutočne politicky a cirkevne vplyvnú ženu z dlhej a bohatej histórie katolicizmu, hoci táto história je na takéto postavy bohatá!“
Predkladá na diskusiu svoj „predbežný zoznam žien z cirkevných dejín, ktoré neboli v správe spomenuté, no zdajú sa byť dosť relevantné pre diskusiu o vedúcich úlohách žien v porovnaní s duchovnými pozíciami, ktorých čisto mužskú dominanciu akceptujem a dokonca plne oceňujem! A to:
„Cisárovná Iréna Aténska, ktorá vymenovala laika Tarázia za ekumenického patriarchu Konštantínopolu a s ním zvolala Druhý nicejský koncil. Svätá Adelaida talianska, prvá cisárovná Svätej rímskej ríše pomazaná pápežom a významná patrónka veľkej clunijskej kláštornej reformy.
Svätá Adela normandská, regentka z Blois a matka anglického kráľa Štefana, ktorá podporovala kláštorné inštitúcie a presadzovala cirkevné reformy, ako aj spoluprácu medzi laikmi a duchovenstvom. Kráľovná Melisenda z Jeruzalema, prvá z piatich panovníčok križiackeho kráľovstva Jeruzalema, ktorá spoluiniciovala druhú križiacku výpravu!“.
Matilda z Canossy, markgrófka Toskánska, ktorá pomohla dostať nemeckého cisára Henricha IV. pod kontrolu pápeža Gregora VII. Blanka Kastílska, ktorá slúžila ako kráľovná regentka Francúzska, kým jej syn, svätý Ľudovít IX., bol na križiackych výpravách. Svätá Jadviga Poľská, stredoveká vládkyňa Poľska, ktorá bola niekedy dokonca označovaná ako „kráľovná“.
Kráľovná Margaréta I. Dánska, Nórska a Švédska, ktorá stála na čele kanonizácie Brigity Švédskej! Cisárovná Barbara Celjská, ktorá bola prítomná na otvorení Kostnického koncilu a podporovala svojho manžela, cisára Žigmunda, pri jeho organizovaní. Laici hlasovali spolu s biskupmi a zosadili legitímneho pápeža a dvoch protipápežov, aby ukončili západnú schizmu. Margaréta Rakúska, regentka Habsburského Holandska, ktorá bojovala proti protestantizmu na svojich územiach a pripravovala na moc synovca, budúceho cisára Karola V.
Kráľovná Izabela Kastílska, ktorej traja pápeži udelili rozsiahle právomoci voliť biskupov jej ríše. Stála na čele dôležitých reforiem v španielskej cirkvi.
Kráľovná Mária I. Anglická, ktorá urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby zvrátila rozchod s Rímom, ktorý spôsobil jej otec Henrich VIII. a ako sa často zabúda, aj rôzni poddajní anglickí katolícki duchovní. Kráľovná Margaréta Navarrská, ktorá sa pokúsila zmieriť protestantov a katolíkov vo svojej ríši prostredníctvom vymenovania kňazov. Johanna Rakúska, regentka Španielska za svojho brata kráľa Filipa II. a veľká patrónka nového jezuitského rádu. Arcivojvodkyňa Izabela Klára Eugénia, spoluregentka Španielskeho Holandska, ktorá pomohla formovať reformy Tridentského koncilu a tiež vymenovala biskupov pre svoju ríšu. Cisárovná Mária Terézia Rakúska, pravdepodobne najmocnejšia rímskokatolícka žena na svete v 18. storočí. Kráľovná Izabela II. Španielska, jedna z európskych cisárovných.
Medzi najvýznamnejšie katolícke panovníčky, ktoré stratili tróny v prospech antiklerikálnych liberálov v predvečer Prvého vatikánskeho koncilu patrí kráľovná Mária II. Portugalská, ktorá slúžila svojej krajine ako vládnuca panovníčka aj za vlády anglickej kráľovnej Viktórie a zároveň vychovávala veľkú rodinu. V dejinách Cirkvi, od počiatkov kresťanstva až po 19. storočie: Existuje množstvo ďalších žien, ktoré boli rôznymi spôsobmi aktívne vo verejnom živote alebo na iných vysokých vedúcich pozíciách v Cirkvi a pre Cirkev.
“Vo historickej práci som písala len o niekoľkých z nich, ako napríklad o Marie de Vignerot, vojvodkyni z Aiguillonu a neteri a dedičke kardinála Richelieua. Zdá sa však, že ich odkaz – a múdrosť, ktorú ich príklady môžu ponúknuť dnešnej Cirkvi, najmä pokiaľ ide o úlohu žien a najmä úlohu laikov v cirkevných záležitostiach – je v záverečnej správe synodálnej pracovnej skupiny prehliadaná.”
Katolícka vedkyňa kriticky poznamenáva:
„Ani 60 rokov po Druhom vatikánskom koncile katolícky svet ešte nemusí byť pripravený definitívne opustiť „klerikalizmus“ odsúdený v správe. To by od nás vyžadovalo, aby sme sa vyrovnali s možnosťou, že skutočne seriózna, historicky podložená diskusia o účasti žien na procesoch cirkevného rozhodovania na vysokej úrovni nemusí mať až tak veľa spoločného s vhodnosťou (alebo nevhodnosťou) žien na vysvätenie za diakonky.
Ani vymenovanie určitých žien – v súčasnosti vždy pápežmi a inými vysokopostavenými duchovnými – do funkcií vo Vatikáne alebo do biskupských úradov s tým pravdepodobne nebude mať veľa spoločného.
Skôr ide o oveľa dlhšiu históriu účasti laikov na cirkevnom vedení a disciplíne – počnúc napr. Konštantínom, synom svätej Heleny, ktorý ešte pred krstom zvolal Prvý nicejský koncil, ktorý nám dal naše nicejské vyznanie viery. Historické poznatky sú dnes v mnohých katolíckych inštitúciách zanedbávané.“
Preto vedkyňa víta „skutočnosť, že autori záverečnej správy aspoň úprimne a v niektorých prípadoch aj vecne uznávajú, že katolícke ženy majú skutočne históriu vedúcich úloh v Cirkvi a pre Cirkev. Nie je to história, ktorá sa vážne začala až v 20. storočí, alebo až po tom, čo ju feministky, pápeži a biskupi Druhého vatikánskeho koncilu opísali svojimi preferovanými, kánonickými pojmami!“
-zg-