Kázeň na 15. nedeľu cez rok B
Milí bratia a sestry, možno ste už boli v situácii, kde ste si povedali: “Nemám na to, nezvládam to, presahuje ma to,” či už po fyzickej stránke, keď človek nemá dosť fyzických síl, alebo po mentálnej či duchovnej stránke. Jednoducho sú veci a situácie, ktoré nás presahujú, a my, keďže poznáme svoje limity, vieme si povedať, čo zvládneme a čo nezvládneme. Predsa je niekto, kto nás pozná lepšie, ako poznáme my sami seba – Boh, ktorý nás povoláva alebo nám dáva prežiť určité situácie a momenty.
Či už v škole, v práci, vo vašom osobnom živote a vo vzťahoch, sú situácie, ktoré zvládneme lepšie, ako si myslíme, pretože nás Boh do nich povoláva. Boh nás volá do tých situácií za nejakým účelom a tak počúvame podobnú situáciu v dnešnom prvom čítaní z knihy proroka Amosa. Počuli sme, že Amaziáš, kňaz v Bételi, povedal Amosovi: “Choď, jasnovidec, bež do judskej krajiny. Tam jedz chlieb a tam prorokuj.” Vidíme, že Amos odpovedá Amasiášovi: “Nie som prorok ani žiak proroka. Ja som pastier a pestovateľ poľných fíg.” Amos dobre vie, čo robí, čo sa možno vyučil, vie pestovať poľné figy, ale zrazu je povolaný, aby sa stal prorokom. Počúvame ďalej slová: “Pán ma vzal od stáda a povedal mi, choď prorokuj môjmu ľudu Izraelu.” Čiže Boh dal to povolanie. Boh povoláva Amosa, aby sa stal prorokom, aj keď na to nebol vyškolený ani vyučený, aj keď to nikdy v živote nerobil, predsa sa stal prorokom.
A tak počúvame ďalej. Prechádzame do dnešného evanjelia, kde takisto Pán Ježiš zvoláva a posiela svojich dvanásť apoštolov, aby išli. A tu sa nám ukazuje pekná schéma toho, ako byť poslaní, ako zvládať možno nezvládnuteľné, ako si uvedomiť, že aj keď niektoré situácie presahujú naše schopnosti, predsa je tu niekto – Boh, ktorý nás môže požehnať, Boh, ktorý nám dá silu či talent, aby sme tú danú situáciu zvládli.
Počúvame, že Pán Ježiš zvolal svojich učeníkov. V prvom rade máme prísť k Ježišovi Kristovi v modlitbe, v dôvere, v rozhovore. Jednoducho máme prísť k tomu, kto nás má poslať. Veľakrát pozeráme hneď na svoje schopnosti, talenty alebo nejaké pomôcky, ale zabúdame na toho dôležitého – Ježiša Krista. Ten, ktorý najprv zvolal dvanástich a až potom, keď ich zvolal, ich posiela. Posiela ich, čiže to nie je misia alebo poslanie tých apoštolov, že oni chceli ísť. Oni si nevymysleli, že pôjdu. Jednoducho to je poslanie Ježiša Krista. Pán Ježiš nás posiela do tých správnych vecí, vzťahov, situácií, aj keď možno nevidíme prečo. Veľakrát si povieme, prečo sa to deje, že sa to stáva v našom živote. Nechápeme tomu, pretože nemáme ten Boží pohľad alebo nadhľad, ktorý by nám vo väčšej perspektíve ukázal danú situáciu a hlavne jej zmysel. A tak Pán Ježiš posiela týchto svojich učeníkov a je zaujímavé, že ich posiela po dvoch. Pretože keby ich posielal po jednom, mohli by zasiahnuť väčšie územie a viac ľudí osloviť, ale Pán Ježiš ich posiela po dvoch. Určite je to aj z tej prirodzenej situácie, že dvom sa lepšie kráča, dvaja si skôr pomôžu, dvaja sú veselší, dvaja sa lepšie ubránia, keď ich niekto napadne. Určite to má aj tento aspekt. Ale to dôležité a duchovné je práve to, že práve dvaja, keď idú, majú hlásať Božie kráľovstvo. Najlepšie na vzájomnom vzťahu lásky a viery ukážu to, čo hovoria. Jednoducho nejdú len s prázdnymi slovami. Idú so svedectvom, ktoré ukazujú na vlastných životoch to, čo hovoria, aby im ľudia lepšie a viac uverili. Čiže je to svedectvo vzťahu, ktorý prinášajú títo učeníci do tých situácií, kam ich Pán Ježiš posiela. A vidíme možno v tomto dnešnom evanjeliu veľmi zaujímavé slová Ježiša Krista. Pán Ježiš im dal moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič – ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat. Čiže Pán Ježiš ich akoby navonok robí ešte slabšími, keď im hovorí: “Chlieb ani kapsu, ani peniaze, ani dvoje šiat. Choďte s tým minimom v sandáloch a jednoducho iba zoberte si na cestu palicu.”
Je zaujímavé, že Pán Ježiš ich robí navonok slabšími, určite aj kvôli tomu, že vtedy, keď sa tí apoštoli a učeníci cítia slabí a v nedostatku, vtedy viac dôverujú Bohu, viac dôverujú Božej prozreteľnosti, že Boh sa o nich postará. Veď idú v misii, kde ich Pán Ježiš povolal a poslal, takže je to naozaj Božia vec a vidíme, že Boh sa stará o svojich, hlavne o tých, ktorých sám posiela.
A toto majú tí učeníci zažiť – viac veriť a dôverovať Bohu, viac sa spoliehať na Boha, že on sa postará, pošle do cesty tých správnych ľudí, zabezpečí im jedlo, obutie, zabezpečí im nocľah, všetko, čo potrebujú, keď budú dôverovať Bohu. Keby sa nabalili jedlom, peniazmi a možno ešte inými pomôckami na svoju cestu, dôverovali by sebe a chceli by sa sami zabezpečiť. Vtedy by strácali tú krásnu dôveru v Božiu prozreteľnosť, že Boh sa postará.
Tak, milí bratia a sestry, každého z nás si Pán Boh volá k sebe, každého z nás potom posiela do určitých situácií, ktoré zažívame možno dennodenne, možno v práci, v tých vzťahoch, ktorých žijeme, či už doma, v práci, v škole, kdekoľvek sme. On nás posiela, aby sme vydávali svedectvo o ňom, o Božom kráľovstve. Snažme sa aj my byť takými učeníkmi, ktorých Pán Ježiš posiela. Dôverujme mu v tých daných situáciách a vzťahoch. On nás tam posiela, on to požehná. My mu však dôverujme, že v správnom čase nám pošle tú správnu milosť, aby sme vydávali to správne svedectvo. Amen.