Kázeň na sviatok Obetovanie Pána rok A
Milí bratia a sestry, slávime sviatok Obetovania Pána. A aj pri tomto sviatku vychádzame konkrétne zo Svätého písma, pretože tento sviatok je doslova opísaný ako biblická udalosť, ktorá sa odohrala, ktorá sa uskutočnila a je opísaná v Lukášovom evanjeliu. Čiže nemusíme vychádzať z nejakej tradície ľudového podania alebo nejakých iných spisov, vychádzame z tej najväčšej autority, ktorú máme, z Biblie, zo Svätého písma.
A tak Lukáš nám veľmi pekne opisuje túto udalosť, čo sa stalo. Píše: “Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi, aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.” Čiže máme túto udalosť doslova opísanú. Preto ju aj takto môžeme oslavovať aj dnes v tejto svätej omši.
Ako sme počuli, tak prinášajú Jozef a Mária Ježiša do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi. Je to veľmi zaujímavý okamih, pretože Ježiš Kristus už bol predstavený tomuto svetu, keď sme slávili zjavenie Pána, troch mudrcov, ktorí prichádzajú z východu a takto sa kláňajú Ježišovi, aby bol Pán Ježiš predstavený celému svetu ako Boží Syn, ako Mesiáš, ktorému sa prichádza klaňať, tak symbolicky povedané v tých troch mudrcoch, celý svet. Či už je to svet náboženský, pohanský, ale prichádza sa klaňať celý svet. A dnes je Pán Ježiš predstavený Pánovi. Je predstavený Pánovi takým spôsobom, ako to predpisoval Mojžišov zákon. A vidíme, že aj Panna Mária, aj svätý Jozef sú
verní zákonu, sú verní všetkým predpisom, ktoré sú ustanovené, a plnia ich. To je ten prvý krásny okamih dnešného Božieho slova, dnešného sviatku. Ale v dnešnom sviatku nemáme predstavené iba to oficiálne, čo sa vykonalo, čo mali urobiť Panna Mária a aj svätý Jozef.
Počúvame aj o človeku, ktorý v dnešnom evanjeliu prichádza, mohli by sme povedať tak ľudovo – náhodou. Počúvame, že v tom čase, keď prichádzal Ježiš spolu so svojimi rodičmi, čiže Jozefom a Máriou, do Jeruzalema, do jeruzalemského chrámu, prichádza aj muž menom Simeón, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela. A práve v tomto sviatku máme predstaveného aj človeka. Tak by sme mohli povedať symbolicky takého prototypu človeka, ktorý sa stretáva s Ježišom Kristom. Ten prototyp dokonalosti vychádza z tých krásnych pomenovaní, že aj Simeón bol človek spravodlivý, človek nábožný, človek, ktorý očakával potechu Izraela. A to najkrajšie pomenovanie tohto človeka vychádza práve v tom, že Duch Svätý bol na ňom. A nielenže bol na ňom, ale on konkrétne s Duchom Svätým spolupracoval. Keď počúvame, že práve jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša, a práve z vnuknutia Ducha Svätého prichádza do chrámu. Čiže necháva sa viesť Duchom Svätým. Toto je ten ďalší krásny okamih človeka, ktorý chce, má túžbu stretnúť sa s Bohom, s niekým nadprirodzeným, doslova nechať sa viesť
samotným Bohom, čiže Duchom Svätým. Aj tu je ukázaná krásna veľkosť človeka, ktorý sa chce stretnúť s Bohom.
A tak vidíme, milí bratia a sestry, že práve tá spravodlivosť tohto človeka spočíva v tom, že nielen očakáva, má v sebe túžbu, ale aj vytrvá. Pretože aj tradícia udáva, že Simeón bol človek už starý. Veď sám hovorí v dnešnom evanjeliu: “Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka.” Inými slovami, už môžem zomrieť. Už som splnil, čo som mal. Už som videl Mesiáša. Dočkal som sa toho krásneho okamihu. Už môžem umrieť. Čiže aj vo Svätom písme sa na mnohých miestach píše o tom, že tie najväčšie udalosti človeka prichádzajú veľakrát na sklonku
života, prichádzajú v starobe. Tak ako je to aj v prípade Abraháma, Mojžiša a iných velikánov Svätého písma Starého i Nového zákona.
Až na konci života prichádzajú tie najväčšie okamihy poslania alebo povolania, ktoré dáva Boh človeku.
A tak vidíme, že v tom dnešnom sviatku je predstavený nielen Ježiš Kristus Pánovi, ale je predstavený aj človek – Simeón. Istým spôsobom archetyp človeka, ktorým by sme mali byť aj my. Nielen očakávať to dobro, to požehnanie, ktoré nám Boh dáva, ale aj
vytrvať. Aj keď mnoho rokov neprichádza, aj keď možno ten vitálny život prežívame, možno nie je v tom úplnom naplnení
a poslaní a to veľké ešte len môže prísť.
A tak, milí bratia a sestry, zapozerajme sa možno ešte hlbšie práve skrze dnešný sviatok na pojem spravodlivý. Čo znamená byť spravodlivý, sme si už povedali, ale spravodlivými sme aj vtedy, keď využívame všetky Božie milosti a všetky dary, ktoré nám Boh dáva. A práve s dnešným sviatkom obetovania Pána je spojený aj pojem hromnice, hromničné sviece. Sviece a svetlo, ktoré sa nám stávajú nielen pekným symbolom, ale aj povzbudením pre náš život. Vieme, že dnes sa požehnávajú sviece, ktoré sa nazývajú hromničné sviece, aby nám pomáhali. Určite to nie je nejaký talizman, že keď ich zapálime a horia, tak všetko bude v poriadku. Je to symbol, ktorý má upriamovať našu pozornosť, nášho ducha, naše srdce a hlavne naše modlitby na Ježiša Krista, na jedinú záchranu, ktorú máme. Veď aj to svetlo, ktoré zapálime skrze hromničné sviece, je symbolom Ježiša Krista. Kristus, ktorý horí, ktorý osvecuje, ktorý nám dáva svetlo do nášho života, nádej do tmy, ktorú musí prežiariť. Dáva nám teplo lásky, ktorá má horieť medzi nami a samozrejme aj k Bohu.
Takže, milí bratia a sestry, aj my využívajme tieto milosti, ktoré nám Boh dáva skrze hromničné sviece. Nevyužívajme ich ako talizmany,
ale ako prostriedky, ktoré upriamujú našu pozornosť a nášho ducha na Boha. Zapaľujme tieto sviece nielen vtedy, keď sa dejú vonkajšie katastrofy a nebezpečenstvá, ale najmä vtedy, keď prichádza nebezpečenstvo ducha, keď je ohrozený náš duch a naša duša, keď prichádza pokušenie, keď prichádza hádka, keď prichádza duchovné nebezpečenstvo, ktoré môže zničiť nie vonkajšie dobro, ale naopak
nášho ducha, naše vzťahy, našu lásku. To je dôležité. Tak sa snažme a využívajme tieto milosti, ktoré nám dáva Boh, tieto prostriedky, ktoré nás privádzajú k spáse a bližšie k Bohu.
Amen.