Kázeň na 34. nedeľu cez rok A
Drahí bratia a sestry, slávime 34. nedeľu v cezročnom období. Tradične je táto nedeľa nazývaná aj Nedeľa Krista Kráľa, a je to posledná nedeľa liturgického roka. Dnes sa máme zamýšľať nad Kristom, ktorý je Kráľ. Dnešné evanjelium začína slovami: “Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli zasadnú na trón svojej slávy. Kto zasadne na trón svojej slávy?” Jediným Kráľom, Zvrchovaným Pánom, je Ježiš Kristus. On rozhoduje a v dnešnom evanjeliu vidíme, že Kráľ Ježiš Kristus prichádza v sláve a oddeluje jednotlivých ľudí. On jediný dokáže správne zhodnotiť a oddeliť tých, ktorí budú po jeho pravici – inými slovami, tých, ktorí budú spasení a pôjdu do neba, od tých, čo budú po ľavici a pôjdu do zatratenia.
Existujú iba dve strany – strana spásy a strana zatratenia. Neexistuje žiadna tretia alebo štvrtá strana, ani strana neutrality, kde by človek mohol byť. Aj keď my, kresťania katolíci, poznáme očistec, je to iba predsieň neba, kde sa človek môže očistiť a zadosťučiniť za svoje hriechy. Na koniec sú iba dve možnosti. Takže aj my sa máme vo svojom živote rozhodnúť, kam po svojom živote chceme prísť – či do neba, do večnej slávy alebo do zatratenia. Ako sme počuli v závere dnešného evanjelia: “Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa.” Odíďte odo mňa, čo znamená odísť od Boha do večného zatratenia.
A tak, milí bratia a sestry, čo podľa dnešného evanjelia určuje, na ktorú stranu budeme postavení, alebo prečo sa rozhodneme? Evanjelium nám hovorí, že o tom rozhoduje šesť slov: “Dali ste jesť, dali ste piť, pritúlili ste, priodeli ste, navštívili ste, prišli ste mne.” Týchto šesť slov rozhoduje o tom, čo bude s našou večnosťou, kam sa postavíme po svojej smrti. Mohli by sme sa aj my, keďže sme tu v kostole, pýtať, či sme chodili do kostola, alebo či sme sa modlili, alebo či sme dodržiavali Božích prikázaní, alebo či sme vykonávalu všetky tie duchovné veci, alebo to praktizovanie viery. Vidíme, že nič také sa tu nenachádza. Možno aj preto, že toto by malo byť pre nás samozrejmosťou. Toto by malo byť niečo, čo považujeme za samozrejmosť. Že prichádzame do kostola, modlíme sa, ale tým nerobíme nič navyše. Malo by byť samozrejmosťou, že sa modlíme a komunikujeme s Bohom. Malo by byť samozrejmosťou, že dodržiavame všetky Božie prikázania, ktorých vrcholom je práve príkaz lásky. Toto by malo byť to, čím sa napĺňame, čím sa formujeme. To, čo nám dáva do nášho života ten správny smer, aby sme vedeli potom správne dať jesť, aby sme dali správne dať piť. Aj neveriaci človek, dokonca človek, ktorý môže ísť proti Bohu, ktorý nenávidí Boha, môže konáť navonok dobré skutky, môže sa starať o chudobných, môže dávať jesť a obliekať, navštevovať, starať sa o ľudí. Ale páči sa to Bohu? Je to milé Bohu? Pretože v Liste Hebrejom, v 11. kapitole, v 6. verši počúvame slová: “Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu.” Bez viery sa nemôžeme páčiť Bohu, a tak isto aj naša viera nemôže byť iba niečo skryté, uzavreté v našom vnútri. Viera bez skutkov je mŕtva, čiže viera a naše skutky kráčajú, aby sme aj my mohli byť milí Bohu. Preto prichádzame do kostola, aby sme sa spolu modlili, oslavovali Boha, aby sme potom tým správnym spôsobom páčili sa Bohu, mohli prichádzať do tohto sveta a konať. Tie dobré skutky, ktoré rozhodnú o nás, čo bude s našou večnosťou. Preto potrebujeme naozaj všetko to duchovné, aby sme sa mohli páčiť Bohu, a aby naše skutky mohli byť milé Bohu.
Ale vidíme, že sám Pán Ježiš, keď hovorí o týchto skutkoch voči Bohu a voči vlastne druhému človeku, tak všetky tie skutky potom vzťahuje na seba. Keď hovorí: “Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili,” samému Ježišovi Kristovi, tak toto je fyzická pomoc, fyzické konanie, ako by sme pomáhali samému Ježišovi Kristovi nielen duchovným spôsobom.
Chceme sa spájať s Bohom nielen duchovne, ale aj fyzicky.
Môžeme sa s Ním spájať cez konkrétnu činorodú lásku k druhému človeku aj fyzicky. Vidím, že aj fyzicky sa spájame s Kristom, keď prijímame sviatosť Eucharistie. Fyzicky ho chceme prijímať do svojho vnútra, čiže akoby sme tu chceli byť s Ježišom Kristom nielen duchovne, ale aj fyzicky.
Spájame sa, pretože čoskoro prídeme do večnosti. Naozaj, čas je veľmi rýchly; uteká a čoskoro prekročíme túto hranicu času a prídeme do večnosti, kde už budeme mať to spojenie s Kristom. To fyzické spojenie, ktoré budujeme už tu na zemi, aby náš Kráľ Ježiš Kristus mohol o nás povedať: “Poďte po mojej pravici, zhromaždím vás, privediem vás do večnej slávy.”
Vidíme, že to peklo alebo zatratenie nie je iba nejaká fráza, možno strašenie, alebo výmysel cirkvi. Viackrát o tom hovorí Ježiš Kristus, ako aj v dnešnom evanjeliu, a tým najväčším peklom je zatratenie. Najväčšou bolesťou je práve to “Odíďte odo mňa,” odísť od Boha, od večnej lásky, od naplnenia života, od zmyslu života. Toto je najväčšie peklo, ktoré čaká človeka, ak nedokáže už tu na zemi skrze činorodú lásku, obohatenú vierou, konať dobré skutky, a tým vlastne aj samému Ježišovi Kristovi. Snažme sa, bratia a sestry, lebo čas sa končí, a blíži sa aj koniec tohto liturgického obdobia. Môžeme povedať, že koniec tohto liturgického času určite začne nový čas o týždeň, nový liturgický rok. Ale aj toto nás má privádzať k tomu, že ten čas nášho života uteká. Skôr či neskôr skončí.
Amen.