Kázeň na sviatok sv. Cyrila a Metoda rok C
Milí bratia a sestry, možno si aj my niekedy povieme vo svojom živote, že život nejde podľa našich predstáv, alebo nejde tak, ako sme si vysnívali, možno zariadili, možno usmernili. Jednoducho, nejde to všetko tak, ako by sme chceli, alebo ako by malo ísť. Ak sa pozrieme v duchu tejto myšlienky aj na dnešné evanjelium v dnešný sviatok svätého Cyrila a Metoda, počuli sme o tom, ako jedenásť učeníkov odišlo do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho videli, klaňali sa mu — dalo by sa povedať, všetko v poriadku. Ale táto veta je ukončená takou myšlienkou, slovami: “No niektorí pochybovali.” Takže vždy sa našiel niekto, kto pochyboval. Vždy sa našiel niekto, kto nebol možno spokojný, alebo mu niečo vadilo. Jednoducho, mohol Ježiša Krista aj celý život vidieť, ako robí zázraky. Možno ho videl umrieť, vstať z mŕtvych, videl, ako Pán Ježiš z mŕtvych vstal, ešte učí alebo usmerňuje svojich učeníkov. Možno aj prijal Ducha Svätého a stále niekto pochybuje.
A s touto myšlienkou Pán Ježiš odchádza na nebesia a dáva ten misijný príkaz, keď hovorí: “Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.” Takže Pán Ježiš dáva tento misijný príkaz tým jedenástim, ktorí sa mu klaňajú, hoci niektorí pochybujú. Dalo by sa povedať — dáva ho všetkým, ten misijný príkaz. A pozrime sa v duchu týchto myšlienok na tú misiu svätého Cyrila a Metoda. Tú dôležitú misiu pre nás Slovanov, Slovákov. Tú misiu, ktorá tak veľmi ovplyvnila našu históriu, našu minulosť, a istým spôsobom aj našu prítomnosť — a to, kde sme a ako žijeme. Pozrime sa na ich misiu.
Vidíme v dnešnom evanjeliu, že niektorí pochybovali. A práve toto pochybovanie, to možno negatívne, sa dokonale prenáša aj do toho sveta svätých Cyrila a Metoda, keď vidíme, že aj svätý Cyril a Metod prichádzajú do prostredia neistoty, kultúrnych rozdielov a politického napätia. Taktiež prichádzajú do nie ideálneho sveta. Prichádzajú do sveta, kde je prítomný aj hriech, aj zlo, aj istým spôsobom nevedomosť. A prichádzajú tam, kde to nie je dokonalé — kde to je možno až zlé. Prichádzajú aby na jednej strane usmernili ľud, povzbudili ho a hlavne, aby mu priniesli tie obrovské dary, ktoré tak veľmi potreboval — a to je zrozumiteľnosť viery. Aby v jazyku ľudu mohla zaznievať liturgia, mohlo sa čítať, odovzdávať vzdelanie, a takto, aby rástlo poznanie ako také. Pretože bez písma, bez písomností sa ťažko môže odovzdávať a rásť poznanie, ktoré človek vo svojom živote nadobudne.
Takže tým prvým momentom je práve tá nepriazeň toho prostredia, kam prichádzajú svätý Cyril a Metod. Ale vidíme, že Pán Ježiš, keď dáva tú misijnú úlohu tým všetkým učeníkom, hovorí tie krásne slová: Učte všetky národy. Učte všetkých — nie iba židovský národ, nie iba tých, ktorí boli prv vyvolení. Učte všetky národy. A preto títo solúnski bratia, svätí Cyril a Metod, idú k nám — k pohanským národom. Idú k nám, Slovanom s hoci sme tu už mali aj písmo, ale nie v našom jazyku. Prichádzajú, aby nám priniesli tú zrozumiteľnosť viery v našom jazyku. Čiže prichádzajú k nám a hoci bola tá nepriazeň osudu alebo aj prostredia ako takého — bolo aj prenasledovanie — tak vždy sa môže ubezpečiť tými krásnymi záverečnými slovami Ježiša Krista, ktorý hovorí: A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. Hovorí to učeníkom, keď odchádza na nebesia. Hovorí to určite aj Cyrilovi a Metodovi. Hovorí to aj nám všetkým. Hovorí to tým, ktorí sa pokúšajú alebo snažia roznášať vieru, roznášať Božie prikázania, ktorí sa snažia prinášať Boha do tohto sveta. Že hoci to nie je ľahká úloha — no a je to ťažká úloha — Pán vždy ostane s nami, aby nás posilňoval, povzbudzoval, aby nám dával silu a hlavne zmysel, že to, čo robíme — aj cez tie prenasledovania a ťažkosti — má zmysel. A tak vidíme, že určite mala zmysel aj misia svätého Cyrila a Metoda, keď bol slovanský alebo slovenský národ tak vysoko pozdvihnutý.
Keď sa mohla slúžiť liturgia, či svätá omša v našom jazyku — to bol jeden zo štyroch jazykov, ktorými sa mohla sláviť liturgia. Čiže, boli sme výnimoční. Tak vysoko pozdvihnutí už v ďalekej histórii. A naozaj — z tohto sme mohli čerpať, a verím, že môžeme čerpať aj dnes. Že nie sme malý, úbohý, ubitý národ. Nie sme nikto. Naopak — my sme niekto. Nezáleží na veľkosti ekonomiky alebo zbrani. Záleží na tom, ako sa na nás pozerá Boh. Záleží, aké miesto máme v Božom srdci, v Božej blízkosti. Vidíme, že sme boli v histórii, v minulosti, vysoko vyzdvihnutí — verím, že nielen v očiach Cirkvi, náboženstva, ale aj v očiach Božích. Tak sa snažme držať Božích prikázaní, držať sa Boha, aby sme si toto postavenie aj zaslúžili, a hlavne, aby sme ho rozvíjali.
Amen.