Kardinál Müller obhajuje ortodoxiu Druhého vatikánskeho koncilu aj z hľadiska SSPX
Vatikán, 24.3.2026 (LifeSiteNews) – V rozhovore pre nemecký katolícky časopis Communio bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Gerhard L. Müller (78) odpovedal na konflikt Kňazského bratstva sv. Pia X. (SSPX):
„Hlavný konflikt medzi tradicionalistickou spoločnosťou a Svätou stolicou sa netýka liturgie, ale náuky viery, ktorú tiež vnímajú ako ohrozenú v obnovenej liturgii. Určité formulácie koncilu sú predmetom pochybných interpretácií, ako napríklad tvrdenie, že moslimovia, rovnako ako kresťania a Židia, uznávajú Stvoriteľa v tradícii Abraháma a uctievajú jediného Boha. SSPX to vníma ako nábožensko-historický relativizmus, ktorý predpokladá spoločné náboženstvo ľudstva nad rámec Božieho sebazjavenia v Ježišovi Kristovi! To prehliada klasické toto katolícke učenie:
Ľudský rozum je v zásade schopný rozpoznať existenciu a jednotu Boha, zatiaľ čo tajomstvá Najsvätejšej Trojice a vtelenia sa zjavujú iba prostredníctvom nadprirodzenej viery (sv. Tomáš Akvinský, Summa contra Gentiles I, 2 a 6; Prvý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia Dei Filius, Kánon I, 1: DH 3026).
Ak čítame vyhlásenia koncilu, ktoré SSPX kritizovala – v kontexte tradície Cirkvi, potom je relativistický výklad vylúčený.“ V súvislosti s otázkou náboženskej slobody kardinál povedal:
„Cirkev nezmenila postoj v podstate, ak vezmeme do úvahy iba príslušný kontext, v ktorom bol tento nejednoznačný pojem použitý v rôznych situáciách.
Biskup Wilhelm von Ketteler už v vo Freiburgu 1.9.1875 prezentoval náboženskú slobodu ako prirodzené právo každej ľudskej bytosti, zakorenené v duchu a slobode osoby, brániť sa pred zasahovaním štátu do jej svedomia, rovnako ako to urobil koncil v Dignitatis humanae. Prvým je právo každej osoby bez vonkajšieho nátlaku alebo vnútornej manipulácie zvoliť si a praktizovať náboženstvo v súlade so svedomím; druhým je na nadprirodzenej úrovni Božie volanie v Slove, jeho zjavenia v Ježišovi Kristovi, ktorému sa s pomocou milosti a vo svetle Ducha Svätého musí prejaviť poslušnosť viery s rozumom a slobodnou vôľou. (Dei verbum, čl. 5)
Na otázku, či je „hermeneutika roztržky“ FSSPX týkajúca sa koncilu platná, kardinál Müller odpovedal:
„Vo svedomí nevidím žiadnu roztržku v kontinuite doktríny, ani negáciu či dokonca zmenšenie článku viery, ako je založený vo Svätom písme, rozvinutý v apoštolskej a cirkevnej tradícii a predložený mi Magistériom – pre moju spásu – ako niečo, čomu treba pevne a nezlomne veriť. Preto som v diskusiách s SSPX trval na tom, že ich kritika určitých vyhlásení koncilu by bola opodstatnená, iba ak by koncil skutočne učil to, čo mu pripisujú. Skôr sa mýlia tí, ktorí pripisujú vážne bludy vo viere legitímnemu koncilu, čo je v rozpore s overenou katolíckou hermeneutikou, ktorú už cirkevný otec Irenej z Lyonu podrobne rozvinul proti gnostikom.“
K často kontroverzne diskutovanému dokumentu koncilu Nostrae Aetate o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám, kardinál povedal:
„To, čo nám Cirkev predkladá na vieru, musí byť určené v rámci jej odstupňovanej autority kontextom učenia a zamýšľaným významom biskupov a pápeža. Hoci je Nostra Aetate iba vyhlásením, vyhlásenia tohto koncilového dokumentu sú záväzné ako dogma, napríklad keď sa hovorí, že všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú svoj pôvod a cieľ v Bohu (NA 1).
Keď sa koncil všeobecne odvoláva na spory medzi kresťanmi a moslimami, iba konštatuje historický fakt bez toho, aby zaväzoval jednotlivého kresťana držať sa magisterského výkladu dejín.“
Kardinál uznal, že FSSPX „má plné právo odsúdiť… liturgické zneužitia a dogmatické omyly“. Avšak taká kritika zostáva neplodná, ak sa káže iba z morálnej výšky samoľúbosti“.
´Radšej mať nespravodlivé zaobchádzanie s cirkevnými autoritami, ako opustiť spoločenstvo spásy!´ – to bolo motto svätej Hildegardy z Bingenu, ktorú dnes uctievame ako Učiteľku Cirkvi!“
V súvislosti s biskupskými sväteniami bez súhlasu Svätej stolice Müller varoval:
„Porušuje sa spoločný charakter biskupskej autority, ktorý je pápežom zaručený ako trvalý princíp a základ jednoty Katolíckej cirkvi. Exkomunikácia za tento ťažký priestupok proti jednote viditeľnej Cirkvi, ako smrteľný hriech, zahŕňa aj vylúčenie zo života milosti a spoločenstva s Bohom, ako aj z nádeje na večný život!
Nemôžu sa pred Bohom odvolávať na výnimočný stav, pretože nikto z ich nasledovníkov nie je zbavený sviatostí krstu a pokánia, ktoré sú potrebné pre spásu!
Na druhej strane, nie je núdzový stav, že bez nezákonne vysvätených biskupov by ich kňazské spoločenstvo nepokračovalo. Ježiš Kristus totiž sľúbil pokračovanie Cirkvi až do konca dejín – iba univerzálnej Cirkvi! A tú buduje na Petrovej skale, ktorej odovzdal aj kľúče nebeského kráľovstva a spolu s ostatnými apoštolmi moc zväzovať a rozväzovať.
Biskupské svätenie bez výslovného súhlasu pápeža či v zjavnom popretí jeho autority ako nástupcu Petra ustanoveného Kristom a vedeného Duchom Svätým nemôže byť pred Bohom a ľuďmi ničím a nikým ospravedlnené.
Ktokoľvek udeľuje či prijíma biskupské svätenie bez súhlasu, je síce platne vysvätený, ale Duch Svätý proti nemu svedčí, pretože nekoná z lásky, ale podľa vlastného uváženia. Beda tým, ktorí sú za to zodpovední. Kiež by si všetci zúčastnení v tejto hodine spytovania svedomia pred živým Bohom vzali k srdcu slová svätého Augustína: ,Kto nemiluje jednotu Cirkvi, nemá Ducha Svätého. Preto sa právom hovorí – iba v Katolíckej cirkvi sa prijíma Duch Svätý.‘ (De baptismo 3, 16).“