Kázeň na 30. nedeľu cez rok A
Drahí bratia a sestry, dnešné evanjelium začína slovami: “Keď sa farizeji dopočuli, že Ježiš umlčal saducejov.” Na prvý pohľad to môže znieť trochu drasticky, že Pán Ježiš niekoho umlčal, ale predsa má to oveľa hlbší význam, logiku a zmysel. Pozrime sa najprv na toto umlčanie. Pán Ježiš sa stretáva so saducejmi, ktorí verili, že niet zmŕtvychvstania, čiže popierali to, čo Pán Ježiš veľakrát hlásal. Hlásal večný život a nebeské kráľovstvo. Hlásal, že sme všetci povolaní do nebeského kráľovstva, a táto skupina to popiera. Verili, že niet zmŕtvychvstania a podložili si to aj vykonštruovaným príbehom, ktorý si doslova vymysleli. Vymysleli si príbeh o žene, ktorá má muža, ten zomrie. Potom si vezme ďalšieho muža, ten zomrie, a takto sedemkrát, a všetci zomrú. Nakoniec aj táto žena zomrie. Vzniká otázka, ktorému zo siedmich mužov bude manželkou pri vzkriesení. Nastáva až taká nelogická situácia, neriešiteľná situácia. Vidíme však, že toto bola iba konštrukcia tých saducejov. Vymysleli si doslova hlúposti. Jednoducho sám Pán Ježiš im povedal, že sa mýlia. Mýlite sa vo svojom uvažovaní, mýlite sa vo svojom pohľade na život aj na vzkriesenie. Jednoducho mýlite sa, a Pán Ježiš im podáva hlbokú pravdu, na ktorú možno nemali ako prísť. Sám im hovorí, že pri vzkriesení sa ľudia neženia ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi. Slovom Pán Ježiš umlčal saducejov. Umlčal ich nie ako víťaz, že by teraz ich pokoril, ponížil ale naopak. Dal im to, čo najviac potrebovali: pravdu vo svojom uvažovaní a poznanie. A dáva im to, čo najviac potrebujú. Preto ich umlčal, aby rozmyšľali nad slovami ktoré im povedal a jednoducho rozmyšľajú nad tým.
Prichádzajú farizeji za Ježišom Kristom, aby ho pokúšali. A tak, milí bratia a sestry, čo potrebuje táto skupina farizejov? Títo farizeji vidíme, že prichádzajú, aby pokúšali Ježiša Krista. Čiže v prvom rade nemajú dobrý úmysel. Chcú ho nachytiť v reči, pokúšať sa ho zosmiešniť. Ale vidíme, čo robí Pán Ježiš. Pán Ježiš im dáva to, čo najviac potrebujú: znova poznanie a dáva im to najhlbšie poznanie a pravdu, ktorú oni potrebujú. Keď sa ho pýtajú, ktoré prikázanie v zákone je najväčšie, vidíme, že tí farizeji veľakrát žijú takým farizejským životom. Doslova žijú vo svoj prospech navonok, inak konajú vnútri, inak žijú, inak možno zmýšľajú. Jednoducho sú to ľudia dvojtvárni. Ale Pán Ježiš im podáva veľkú pravdu, keď im hovorí: “Milovať budeš Pána svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.” To je najväčšie prikázanie. Ježiš Kristus ich učí. Hovorím naozaj veľkú pravdu, ktorá sa týka Boha a mala by byť aj v vzťahu farizejov k Bohu. Čiže toto jedno a najdôležitejšie prikázanie má byť život v pravde a láske: “Milovať budeš Pána svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.”
A ja by som chcel zastaviť práve nad týmito troma aspektami lásky.
Milovať celým srdcom. Srdce je centrom nášho bytia. Srdce je tiež centrom lásky, vášne a citov. Je naozaj krásne, keď vidím, že dvaja ľudia, muž a žena, sú do seba zaľúbení, doslova zamilovaní, že akoby boli v oblakoch a prežívajú citovú lásku. Láska, ktorá je doslova sladká, ktorá ich doslova nadnáša až na nebesá. Aj taká by mala byť naša láska k Bohu, teda aj láska citová. Mali by sme byť unesení láskou k Bohu, a Boh nás skrze svoju lásku priťahuje k sebe. To znamená milovať celým srdcom, nielen čiastočne. Sám Pán Ježiš hovorí, aby sme milovali celým srdcom. V našom srdci by mal bývať Boh, alebo celé srdce by malo patriť Bohu. Celé naše srdce musí patriť Bohu.
Taktiež máme milovať s celou svojou dušou. Duša je niečo nadprirodzené, duchovné, niečo nezemské. Táto láska k Bohu nie je pozemská, ale duchovná a tajomná. Jednoducho je potrebné, aby bola zapojená naša viera, ktorú musíme budovať vo svojom živote, aj skrze Božie slovo, sviatosti a všetky prostriedky milosti, ktoré nám dáva Boh. Teda milovať Boha celou svojou dušou tým duchovným spôsobom.
Samozrejme, Boha máme milovať aj celou svojou mysľou. Myslenie, rozum je tiež dôležitý aspekt lásky k Bohu. Uvedomovať si, aké dôležité je plniť Božie prikázania, pretože kto plní Božie prikázania, ten miluje Boha, hovorí sám Pán Ježiš Kristus. Teda milovať Boha celým svojím rozumom. To je tá pravá láska, ktorú nás učí Pán Ježiš.
Asi tým najdôležitejším slovíčkom tejto lásky je práve to slovíčko “celým”. Celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou – doslova nerozdeliteľnou láskou. Myslím, že nie je celá naša láska k Bohu vtedy, keď prichádzame iba v nedeľu na svätú omšu a celý týždeň si nespomenieme na Pána Boha, alebo sa ani raz vo svojom dňoch nezastavíme v modlitbe s myšlienkou na Boha a prežijeme svoj deň, či už v práci, v škole, v robote, v tej svojej činnosti, ktorej sme. Čiže milovať Boha celým svojím bytím, akí sme, čo robíme, doslova Boh musí byť v centre nášho života.
Pán Ježiš používa taký zvláštny zvrat na vyjadrenie tejto lásky, keď začína slovami: “Milovať budeš.” Naozaj láska k Bohu to neznamená, že teraz ho už milujem nadovšetko najviac a ani nedokážem viac milovať. Čiže to znamená, že celý život sa učíme milovať Boha. “Milovať budeš” znamenať cesta, cesta, ktorou kráčame, cesta, ktorou ideme. “Milovať budeš” znamenať, že ideme a rastieme v láske k Bohu, a celý život sa nemáme zastaviť alebo cúvať, ale naopak, napredovať v tejto láske. Ale to “milovať budeš” znamená aj taký eschatologický rozmer v zmysle, že raz, keď prídeme do večnosti, tam budeme milovať Boha už nadovšetko, ako hovorí apoštol Pavol v hymne na lásku. Vo večnosti už nebude viera a nádej. Vo večnosti bude iba láska. Tam budeme milovať Boha už nadovšetko, tam budeme Boha vidieť z tváre do tváre. A to prežívanie lásky bude už úplné, čiže milovať budeme, a tak sa snažme, milí bratia a sestry. Kráčajme touto cestou lásky, nech nám Boh dá to, čo najviac potrebujeme, to, čo dal Saducejom, to, čo dal Farizejom, nech aj nám dá, aby sme sa aj my zastavili, zamysleli, možno mlčali a premýšľali. Ale zastavme sa, rozjímajme, rozmýšľajme o tom, čo je naozaj dôležité pre náš život, hlavne náš život večný. Amen.