Kázeň na Popolcovú stredu rok C
Drahí bratia a sestry, dnešným dňom po Popolcovej strede vstupujeme do pôstneho obdobia. A už tak tradične počúvame slová Evanjelia podľa Matúša, kde nám Pán Ježiš dáva také tri dobré rady, alebo tri dôležité veci do dobrého vstupu a dobrého napredovania v pôste. A to sú almužna, modlitba a pôst. Také tri piliere pôstu. Tri piliere pôstneho obdobia. A už tak tradične sa nad nimi zamýšľame a chcel by som aj dnes sa nad nimi tak lepšie zamyslieť, pretože sú naozaj pre nás veľmi dôležité a nie vždy ich dokážeme správne uchopiť, správne pochopiť, správne žiť a potom aj čerpať to dobro, ktoré z nich plynie.
Takže almužna, alebo dávanie. Almužna ako dávanie niekomu niečoho, čo potrebuje, alebo naše zriekanie sa v prospech niekoho. A tak je bežné, že, ako malo by byť bežné pri nás kresťanoch, že dokážeme dať druhému, či už jedlo, nejakú pomoc, finančné prostriedky, už čokoľvek, ako tú almužnu. Ale predsa nie je dávanie ako dávanie, pretože aj Pán Ježiš v inom mieste hovorí, keď prichádza tá chudobná vdova a hádže do tej chrámovej pokladnice tie dve drobné mince, tak ju Pán Ježiš vyzdvihuje vyššie, ako tých bohatých, ktorí prichádzajú a dávajú zo svojho nadbytku, pretože tá vdova, chudobná vdova, dávala všetko, čo mala, celé svoje živobytie, úplne sa odovzdala Bohu. Nehovorím, že teraz aj my musíme celý svoj majetok odovzdať niekomu alebo dať Cirkvi, ale predsa aj keď dávame tú almužnu, dávame niekomu niečo, dávajme to takým spôsobom alebo takou formou, aby sme to aj cítili. Cítili, že sa zriekame, že nás to možno zabolí, že nám to chýba. Jednoducho aj tá almužna nemá byť iba z nášho nadbytku, že my máme a tak ani nevieme, že sme niekomu niečo dali, ani to nezacítime a v podstate, hoci druhému môžeme reálne pomôcť, predsa s nami to nič neurobí. Skúsme naozaj dať tak, alebo niečo, čo nás aj zabolí, čo sa cíti, čo nám začne chýbať. A toto je naozaj tá skutočná almužna, alebo to dávanie, o ktorom Pán Ježiš hovorí. Aby sme to aj cítili.
Tým druhým pilierom je modlitba. Povieme si, že sa modlíme, modlíme sa pravidelne, modlíme sa dennodenne. A prečo sa aj tá modlitba v pôste vyznačuje niečím iným. Hoci naozaj vždy musí byť pravidelná, úprimná. Veľmi pekne o modlitbe v pôste hovorí svätý pápež Ján Pavol II., ktorý hovorí tieto slová, hovorí: “Naša modlitba počas pôstneho obdobia má za cieľ prebudiť svedomie, aby sa stalo citlivým na Boží hlas. Nezatvrdzujte svoje srdce, hovorí žalmista. Skutočne smrť svedomia, jeho ľahostajnosť voči dobru a zlu, jeho zblúdenie predstavujú veľkú hrozbu pre človeka a následne aj pre celú spoločnosť, keďže od ľudského svedomia závisí jej mravná úroveň.” Takže aj tá modlitba v pôste, okrem možno iných dobier, ktoré modlitba prináša, má byť aj tým prebudením nášho svedomia, toho Božieho hlasu v nás, ktorý naozaj môže v našom živote tak prispať, alebo istým spôsobom my ho môžeme tak uspať, utíšiť alebo nepočúvať, alebo pred ním zatvoriť si uši, aby sme nepočuli to svedomie, ktoré niekedy vie dobre hrýzť, dobre nás vie vyrušovať, čo je dobré. Lebo ak robíme niečo zlé, alebo zanedbávame niečo dobré, nech vieme, že to je zlé. Nech vieme, že treba sa napraviť a o tom je svedomie. Aby sme aj v tomto pôstnom období dosť zatriasli tým naším svedomím, aby sme ho lepšie počuli. Aj o tom je naozaj modlitba v pôste. Čiže naozaj druhý pilier, na ktorom stojíme alebo budujeme v tomto pôstnom období.
Tým tretím pilierom je pôst. Naozaj bežne si môžeme tak povedať, že deti sa môžu postiť od cukríkov, alebo od niečoho, čo majú rady, od televízora, od videohier, od niečoho, čo majú rady. Dospelí sa postia už od nejakých radovánok, alebo môžu sa postiť od kávy, alebo od čohokoľvek, ale predsa pri pôste je také veľmi vlastné, že človek sa postí od jedla. Prečo práve od jedla, milí bratia a sestry? Prečo je jedlo také dôležité v pôste? Veď naozaj jedlo je základná súčasť ľudského života. Bez jedla nedokážeme žiť. Bez jedla nedokážeme napredovať. Jedlo potrebujeme. Bez jedla človek zomrie. Prečo práve jedlo? A pekne o tom hovorí Ján Kolobos, keď hovorí tieto slová. “Ak chce nejaký kráľ obsadiť nepriateľské mesto, najskôr sa zmocní vody a odreže mesto od zásobovania. A keď jeho obyvatelia stoja pred smrťou z hladu, podrobia sa.” Tak je tomu i so žiadosťami tela. Keď proti nim niekto vytiahne do poľa s pôstom a hladovaním, sú nepriatelia jeho duše bezmocní. A my musíme porážať nepriateľov našej duše, ktorými sú či už naša slabosť, hriešnosť, závislosť, naše hriechy, aj taktiež tým najvyšším nepriateľom, ktorým je samotný diabol. To je nepriateľ našej duše. Týchto nepriateľov môžeme porážať práve tým, že sa zriekame v pôste práve jedla. Človek sa stáva vtedy silnejším, obozretnejším, keď dokáže lepšie vnímať realitu okolo nás a efektívnejšie bojovať s týmito nepriateľmi vtedy, keď sa zriekame práve jedla, keď sme doslova hladní, keď dokážeme v pôste vydržať a takto bojovať. Veď aj pustovníci, napríklad Andrej Svorad a Benedikt, žili veľmi prísnym pôstom a v tom veľkom pôste dokázali vyžiť do 40 orechov. Mali 40 orechov na 40 dní. A nielenže vyžili, ale dobre žili. Naozaj premáhali týchto nepriateľov svojej duše a rástli v čnosti a rástli vo svätosti. Toto potrebujeme v pôste podporiť. Nehovorím teraz, že sa všetci musíme zrieknuť úplne jedla a celých 40 dní nejesť, veď by sme si mohli ublížiť, ale predsa. Skúsme, ak nám to dovolí zdravie a naše schopnosti, zrieknuť sa aj jedla. Je to veľká vec, posila pre našu dušu. Veď aj istý starec hovoril, že kto plní svoje brucho jedením a pitím, zanedbáva modlitbu a nemôže viesť zápas proti myšlienkam, hlad a bdenie očisťujú srdce od zlých myšlienok a telo od útoku nepriateľa, aby z neho vytvorili príbytok Ducha Svätého. Čiže ten hlad a bdenie, to postenie sa od jedla, očisťujú srdce a stávame sa bdelejšími, vnímavejšími na svet okolo nás. Aj na tie pokušenia, ktorými nás diabol pokúša a chce zlomiť hriechom.
Preto aj v tomto naozaj v pôste zriekanie sa jedla má veľký zmysel a veľkú silu. A nezabúdajme, v pôstnom období, asi na to najdôležitejšie. Môžeme sa modliť, môžeme dávať almužny, môžeme konať pôsty, ale ako ich robíme? V prvom čítaní z knihy proroka Joela Pán hovorí: “Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom, plačom a nariekaním. Srdce si roztrhnite, nie šaty, a obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu.” Všetko toto, čo konáme, modlitbu, pôst, almužnu, všetko máme konať z celého svojho srdca. Nielen tak, že sa to patrí, alebo že je pôst, prejdeme týmto obdobím a v podstate pokračujeme, ako by sa nič nestalo. Ale keď dáme do tohto celé svoje srdce, vtedy môžeme vidieť veľké veci, vtedy môžeme vidieť tie Božie milosti. Keď dáme do toho celé svoje srdce, celú svoju dušu, keď dáme celého svojho človeka do toho, veď aj sám Pán Ježiš, keď išiel na kríž, tak dal celý svoj život za nás. Nedal iba kvapku, deci krvi za naše hriechy, ale vydal celú svoju krv, dal do toho všetko. A vidíme, akú milosť to prinieslo celému ľudstvu až do konca časov. Takže, milí bratia a sestry, aj my vstúpme dobre do tohto pôstneho obdobia. Vytrvajme v ňom a robme či už tú modlitbu, alebo pôst, či almužnu celým svojím srdcom. A vtedy verím, že všetci na konci pôstu, keď vkročíme, alebo keď vojdeme do veľkonočného obdobia, môžeme zažiť a žiť veľké Božie milosti.
Amen.