Kázeň sviatok Narodenia Pána
Milí bratia a sestry, celý náš život je v pohybe. Tento pohyb by sme mohli pomenovať rôznymi spôsobmi, či už tým prirodzeným ľudským – že sa hýbeme, chodíme do zamestnania, do školy, pohybujeme sa v prírode, doma, autom, lietadlom. Jednoducho, človek je v pohybe. Človek sa hýbe rôznymi spôsobmi, napríklad tým, že mení svoju prácu – raz pracoval na jednom mieste, potom ide do iného zamestnania. Človek mení svojich priateľov, pohybuje sa medzi nimi. Môže meniť aj svoje hodnoty, svoje priority, a napokon môže prehodnotiť a zmeniť celý svoj život. Jednoducho, pohybujeme sa.
O takomto pohybe je aj dnešný sviatok Narodenia Pána, ako aj dnešné evanjelium. V evanjeliu počúvame o tom, ako sa všetko začína hýbať. Ježiš Kristus, ktorý je v centre – v Betlehemských jasličkách – dáva do pohybu všetkých a všetko. Počúvame, ako anjeli odchádzajú do neba – hýbu sa. Taktiež počúvame, ako pastieri prichádzajú do Betlehema – aj oni sa hýbu, a potom z Betlehema odchádzajú. Ich pohyb vyjadruje určitú dynamiku. Jednoducho, všetko sa začína hýbať pozitívnym spôsobom okolo centra, ktorým je Ježiš Kristus. Pre nás má byť Ježiš Kristus tým centrom, okolo ktorého sa točí a pohybuje celý náš život.
On má byť tým pevným bodom, tou stálo istotou, okolo ktorej sa my pohybujeme. Skúsme sa teda zamerať na dnešné evanjelium – na pohyb pastierov, ktorý je symbolický, veľmi dôležitý a pre nás obohacujúci. Počúvame, ako pastieri prichádzajú do Betlehema, aby sa poklonili Ježišovi Kristovi. Prichádzajú k posvätnému, doslova sa ho dotýkajú, a potom, ako počúvame ďalej, títo pastieri sa vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. Odchádzajú preč od centra posvätného – od Ježiša Krista – a predsa už nie sú tými istými. Počúvame, že odchádzajú a oslavujú a chvália Boha. Aj o tomto je náš každodenný život. Aj my, kresťania, prichádzame k posvätnému, k Bohu – možno skrze svätú omšu alebo modlitbu – aby sme sa toho posvätného dotkli a priblížili sa k Bohu. Potom odchádzame do našich každodenných prác a činností, či už je to škola, nejaká záľuba alebo spôsob života. Jednoducho, odchádzame. Nie sme od rána do večera v kostole, ani sa nemodlíme neustále, ale predsa by sme mali odchádzať trochu iní. Mali by sme odchádzať zasiahnutí posvätným – tak ako odišli tí pastieri, ktorí, ako sme počuli, oslavovali a chválili Boha. Toto je to krásne na odchádzaní – že už nie sme tí istí, sme iní, zasiahnutí posvätnom.
Milí bratia a sestry, aj teraz, v tieto dni veľkonočných sviatkov, budeme častejšie chodiť do kostola. Budeme sa stretávať s posvätným, so samotným Bohom. Budeme prichádzať na chvíľku, možno na hodinu, možno niekto častejšie, iný dlhšie, aby nás posvätné a svätosť Boha zasiahli. Keď prídeme domov, mali by sme byť možno trochu iní – lepší, svätejší, bližší k Bohu. Mali by sme vydávať také svedectvo, aby aj ostatní videli, že niečo sa mení. Predsa má zmysel prísť do kostola – hoci možno nie hneď úplne zmeniť alebo prevrátiť svoj život, ale krôčik po krôčiku.
Ak sa približujeme k Bohu, musí to vidieť aj naše okolie – naša rodina, tento svet. To, čo sa deje v kostole a na každej svätej omši, je to najsvätejšie, čo môžeme na zemi zažiť. Prichádzame k Ježišovi, ktorého nemusíme vnímať len duchovne, ale môžeme ho doslova prijať fyzicky do svojho srdca skrze Eucharistiu a sväté prijímanie. Ježiš sa chce znova narodiť v našom srdci, prichádza na túto zem aj v týchto časoch.
Milí bratia a sestry, snažme sa, aby aj naše odchádzanie bolo také, že to ostatní uvidia a pocítia.
Amen.