Kázeň na 3. pôstnu nedeľu rok C
Milí bratia a sestry, utrpenie v živote človeka. Je to téma, nad ktorou sa človek neraz zamýšľa. A nie je to len človek súčasnej doby, ale človek od počiatku. Čo je to utrpenie? Alebo skôr, načo je utrpenie? Prečo existuje? Prečo musí človek trpieť? Prečo trpí aj nevinný človek? Aký zmysel má utrpenie a hlavne, prečo prichádza na tento svet? A to sa týka rôznych oblastí života – či už fyzického, duchovného alebo duševného utrpenia. Utrpenie je súčasťou života človeka. Človek sa nad touto témou zamýšľa.
Práve do tejto témy utrpenia vstupuje aj Pán Ježiš, keď hovorí: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli?“ Človek má totiž sklon dávať do súvislosti utrpenie a hriech či vinu – že keď človek zhreší, alebo keď prekročí určité normy, potom prichádza utrpenie. Ale Pán Ježiš vyvracia tento mýtus, keď hovorí: „Nie, hovorím vám. Ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.“ Čiže úplne ho nevyvracia, ale zároveň hovorí slovo „nie“ – nie v zmysle, že utrpenie neprichádza iba kvôli hriechu. Utrpenie tu nie je len preto, aby si človek odpykal svoj hriech, alebo ako niečo, čo hriech spôsobuje. Pán Ježiš ide ešte ďalej, hlbšie do podstaty veci, aby nám priblížil ďalšiu dôležitú pravdu.
Ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, Ježiš rozpráva podobenstvo o figovníku – figovník, ktorý neprináša ovocie, len vyčerpáva zem a nič nedáva. A tak pán hovorí sluhovi: „Vyťni ho, načo ešte aj zem vyčerpáva?“ No sluha odpovedá: „Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneme.“
To nás privádza k ďalšej dôležitej otázke – prinášame ovocie svojho života? Pretože hrešíme nielen skutkami a slovami, ale aj zanedbávaním dobrého. Figovník je tu obrazom človeka, ktorý má prinášať ovocie, ale neprináša.
V dnešnom Božom slove však počujeme o ďalšej rastline – horiacom kríku. Krík, ktorý neprináša figy, ktorý neprodukuje ovocie, ktoré by človek mohol efektívne využiť. A predsa vidíme, že práve v tomto horiacom kríku začína hovoriť Boh. Boh použije krík – možno niečo zdanlivo zbytočné – aby oslovil Mojžiša a povolal ho k veľkému poslaniu.
Boh teda použil aj krík, aby priniesol niečo dobré – vyslobodenie izraelského národa z egyptského otroctva, v ktorom tak dlho trpel. Ak Boh mohol cez obyčajný krík priniesť tak veľké dobro, o čo viac máme my, ktorí sme prirovnaní k figovníku, prinášať ovocie svojho života! Veď to je naše poslanie, náš cieľ.
Ako kresťania máme všetky predpoklady na to, aby sme prinášali ovocie – môžeme čerpať z Božej milosti, máme modlitbu, sviatosti, duchovný život. Sme Božími deťmi, oslobodení od dedičného hriechu. Boh dokázal priniesť ovocie aj cez obyčajný krík – o čo viac môžeme my priniesť dobro svojím životom!
Utrpenie tu bude, či budeme dobrí, alebo zlí. Ale ak budeme žiť s Bohom, dokážeme ho lepšie znášať, pochopiť jeho zmysel a využiť ho na niečo dobré.
V prvom čítaní sme počuli, že Boh dopustil utrpenie na Izrael: „Videl som utrpenie môjho ľudu v Egypte a počul som jeho kvílenie pre tvrdosť jeho poháňačov. Poznám jeho bolesti a zostúpil som, aby som ho vyviedol z rúk Egypťanov.“ Boh dopustil utrpenie, ale potom zostúpil, aby vyslobodil svoj ľud a ukázal svoju moc. Aj my sa teda snažme v našich utrpeniach nájsť Božiu milosť a posilu. A hlavne – prinášajme ovocie svojho života. Preto sme stvorení – aby sme prinášali dobro a aby sme sa stali tým dobrým figovníkom, ktorý prináša ovocie.
Amen.