Homília na 28. nedeľu cez rok
Rím, 19.9.2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
V nedeľnom evanjeliu (Mk 10,27–30) sa nám predstavuje muž, ktorý si Ježiša očividne veľmi ctí. Pribehne k nemu, kľakne si pred ním a povie mu:
„Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“
On vie, že večný život je dedičstvo, ktoré dostávame ako dar, ale on vie aj to, že treba niečo robiť, aby sme ho dosiahli. Z tohto dôvodu sa obracia na dobrého Učiteľa, ktorý ho to môže naučiť. Skrátka – želá si poučný rozhovor s Ježišom, objasnenie teórie, aby ju mohol realizovať v praxi. Ježiš ho odkazuje na toho, ktorý jediný je dobrý – na Boha, ktorý jasne povedal, čo máme robiť:
„Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“
Niet iných požiadaviek vzhľadom na vykúpenie. Jednoducho treba nasledovať prikázania. Epizóda by sa tu mohla skončiť. No príbeh sa znova rozvíja otázkou muža:
„Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“
A tu sa perspektíva mení – ako nám signalizuje poznámka, Ježiš naňho pozrie s novým pohnutím lásky a sympatie, ktorý presahuje iba priazeň, s ktorou na neho od počiatku hľadel. Teraz vyplývajú slová, ktoré k nemu Ježiš hovorí, z mimoriadnej úvahy – z jeho lásky, ktorá by mu chcela darovať niečo nezmerateľne vzácne.
V tomto bode sme sa dostali ďaleko od východiskovej situácie: Nestojíme pred rozhovorom základného poučovania, ale pred príbehom o povolaní!
„Jedno ti ešte chýba …“
To, čo tomuto mužovi chýba, je niečo veľké a krásne, čo ešte nezažil – ako z hľadiska prijímania, tak z hľadiska dávania. Ježiš mu hovorí päť imperatívov – choď, predaj, rozdaj chudobným, príď a nasleduj ma! Ťažisko spočíva v poslednom bode: Nasleduj ma! Všetko predať a rozdať chudobným znamená iste aj robiť dobrý skutok, ktorý bude odmenený v nebi, ale to má rovnaký význam ako strhnúť za sebou mosty a vyraziť bez možnosti návratu! Znamená to stať sa chudobným, aby sa dalo nasledovať chudobného Ježiša. Je to ponuka lásky, ktorá je však odmietnutá.
Akonáhle muž počuje Ježišove slová, mení sa jeho výraz, jeho tvár sa zachmúri a on bez meškania odchádza. Až v tomto bode sa dozvieme o jeho bohatstve – mal veľký majetok. Odchádza zarmútený, lebo jeho srdce je vystavené dvom protichodným impulzom: smerom ku Kristovi a smerom k bohatstvu.
V tomto bode Ježiš upiera zrak na svojich učeníkov – strážcov celej jeho náuky a predstaviteľov budúceho spoločenstva a hovorí:
„Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva!“
Výpoveď, ktorá ohromí, lebo vo Svätom písme sa bohatstvo považovalo za Božie požehnanie. Nuž bohatstvo samo osebe nie je zlé a jeho vlastníctvo nie je protiprávne. Problémom je skutočnosť, že človek má sklon robiť z neho bôžika tým, že ho stavia na miesto Boha a vkladá do neho dôveru. A ono potom sťažuje to, čo je nevyhnutné, aby sme mohli vojsť do Božieho kráľovstva – viera a nasledovanie Krista.
Nebezpečie teda nespočíva v samotnom bohatstve, ale v srdci človeka a tak sa týka každého človeka! Učeníci to chápu – tak veľmi, že zvolajú:
„Kto potom môže byť spasený?“ Ježišova odpoveď znie:
„Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“
Dotknutý milosťou môže byť aj bohatý spasený – prirodzene ak bohatstvo nevyužije ľubovoľným spôsobom, ale v zmysle spravodlivosti a lásky k blížnemu. Pre neho je to ale zvlášť ťažké – jeho vykúpenie je zázrakom Božej všemohúcnosti! A my? Ako často je to tak, že visíme nielen na tom, čo vlastníme, ale radi by sme mali vždy viac. Túžime po bohatstvách, takže sa nám stáva ťažkým vstúpiť do Božieho kráľovstva?
-zg-