„Koncil sa často nesprávne chápe ako začiatok novej éry Cirkvi, ktorá sa kompatibilne s ateistickými antropológiami elegantne zbavuje kríža.“
Rím, 15.10.2024 (kath.net) – Pri vízii synodálnej Cirkvi sa niektorí radi odvolávajú na záverečnú formulu siedmeho listu Zjavenia sv. Jána: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám,“ (Zjv 2,). Ide však o výzvu zostať verní Ježišovi Kristovi, ktorý „je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13,8). Kresťania sa za žiadnych okolností nemajú nechať zviesť cudzími náukami!
„Nedajte sa zviesť všelijakými a cudzími náukami, lebo najlepšie je posilňovať srdce milosťou, a nie pokrmami, ktoré neosožili tým, čo z nich žili,“ (Hebr 13,9)
Nikdy nemôžu prekročiť samozjavenie Boha v Ježišovi Kristovi smerom k „modernistickej alebo progresivistickej“ Cirkvi, ktorá musí údajne dohnať osvietenstvo, ale pritom vždy len upadá do svojho naturalizmu (bez Boha zjavenia) a nedôstojne posluhuje ako civilné náboženstvo absolútnemu štátu (v zmysle Hobbesa, Hegela a Marxa).
Druhý vatikánsky koncil sa v neognostickej antikatolíckej hermeneutike často nesprávne vysvetľuje ako začiatok novej éry Cirkvi, ktorá je kompatibilná s woke-ateistickými antropológiami a ktorá sa ako kedysi francúzski salónoví abbé elegantne zbavuje Kristovho kríža.
Z historicko-teologického hľadiska však v nijakom prípade neprichádza za Otcovým a Synovým kráľovstvom vnútro-svetská ríša Ducha Svätého v zmysle Hegela alebo Joachima von Fiore.
Vtelenie Boha v kresťanstve nemožno prekonať montanistickým alebo zasneným kresťanstvom ducha bez dogmy, sviatostí a apoštolského učiteľského úradu! A nemôžeme ani podľa príkladu starých gnostikov Katolícku cirkev uviesť do vyššieho štádia historickej existencie a túto zradu zakrývať peknou nálepkou synodálnej Cirkvi.
Katolicita Cirkvi je jedným z jej podstatných atribútov, ktoré vyznávame ako pravdy zjavenia. Synodalita znamená iba analógiu ku kolegialite biskupov, pri ktorej sú ekumenické a regionálne koncily nástrojom a metódou koordinácie a spolupráce, laikov, rehoľníkov a duchovných v ich vlastnej účasti na pastierskom, učiacom a kňazskom úrade Krista, Hlavy Cirkvi. Pretože Duch Svätý „Cirkev zjednocuje v spoločnom nažívaní a službe, buduje ju a riadi rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a ozdobuje ju svojím ovocím.“ (Lumen gentium 4)
Nie my dávame Cirkvi budúcnosť organizačnou reformou jej štruktúr. Je to hlavne Duch Otca a Syna, ktorý „omladzuje Cirkev silou evanjelia, ustavične ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom. (Lumen gentium 4)
Práve tak ako kvadratúra kruhu odporuje princípom geometrie, tak aj v katolíckej ekleziológii je kombinácia protestantskej koncepcie synodality, negujúca Kristom v Cirkvi ustanovené sviatostné ordo a biskupské ustanovenie Cirkvi Božieho práva s katolíckym pojmom synody a synodality principiálne odsúdená k stroskotaniu.
John Henry Newman v spise „ An Essay on Development of Christian Doctrine“ (1845) (Esej o vývoji kresťanskej doktríny) s pohľadom Cirkev otcov dokázal, že anglikanizmus ako via media medzi protestantským a katolíckym chápaním stroskotal a nepredstavuje nijakú opciu pre katolícky ekumenizmus.
Druhý vatikánsky koncil ukazuje v Lumen gentium 10 inú cestu.
Jednota v pôsobení a rôznosti v poslaní laikov na základe krstu a biskupov a kňazov na základe sviatosti vysviacky má korene v Kristovom kňazstve. On je Hlavou tela a je reprezentovaný vo svojich údoch všetkými pokrstenými a špecificky ako Hlava biskupmi a presbytermi. Sviatostné ustanovenie Cirkvi sa zakladá na jej životnej jednote s Kristom a nesmie sa nijakým spôsobom v jej životnej jednote s Kristom zamieňať, alebo miešať s ustanoveniami politických spoločenstiev.
Grécky pojem hierarchického ustanovenia Cirkvi, ktorý u pseudo-Dionýza Areopagitu (De ecclesiastica hierarchia) zahrňuje aj charizmy veriacich, neznamená v latinskom cirkevnom jazyku nič iné, ako sviatostnosť Cirkvi. Ona nemá nič do činenia so sociologickou formou vlády „zhora nadol“, ktorá sa v demokratickej dobe mohla, alebo musela nahradiť vládou „zdola nahor“.
Bolo by hriechom proti Duchu Svätému a jednote Cirkvi v zjavenej pravde, keby sme nositeľov celkového poslania Cirkvi v laickom apoštoláte, v zasvätenom živote rehoľníkov a v episkopáte zaplietli do boja o moc v politickom zmysle namiesto toho, aby sme chápali, že iba Duch Svätý sám vedie ich symfonickú spoluprácu, aby všetci dospeli k jednote s Kristom! V skutočnosti sa majú všetci prekonávať v službe na budovaní Božieho kráľovstva.
Teologický záver:
Synodalita v katolíckom zmysle teda nie je konštrukciou postkatolíckej Cirkvi, alebo jej transformáciou do mimovládnej organizácie poplatnej ideológii woke, ale Duchom Svätým vedené spoluúčinkovanie všetkých laikov, rehoľníkov, diakonov, kňazov a biskupov pod vedením Petrovho nástupcu (porovn. Lumen gentium 23). Aby tak tvár Cirkvi trojjediného Boha, Ježiša Krista, zažiarila ako svetlo národov tým, že bude hlásať Evanjelium každému stvoreniu.“ (Lumen gentium 1).
Záverečné hlasovanie o konkrétnych návrhoch je naplánované až na 26. októbra. Medzi členmi synody oprávnenými voliť je okolo 270 biskupov. Asi osminu účastníkov tvoria ženy, čo je prvýkrát v histórii Cirkvi.
Hlasy synody sa predložia pápežovi, ktorý rozhodne o ďalšom postupe – zvyčajne sú zhrnuté v takzvanom posynodálnom liste.
-zg-