Homília na 19. nedeľu cez rok
Rím, 8.8. 2024 (CNA) – Homíliu uvádza Aldo Vendemiati, kňaz a profesor na Filozofickej fakulte Pápežskej univerzity Urbaniana v Ríme.
V druhom čítaní (Ef 4, 30 – 5,2) počúvame jeden z týchto zdanlivo veľmi jednoduchých textov, v ktorých nám sv. Pavol konkrétne hovorí, ako sa máme správať, aby sme boli pravými kresťanmi:
Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie a iná zloba nech sú ďaleko od vás!
A už v tomto bode musíme pri serióznom skúmaní svedomia uznať, že je pre nás oveľa jednoduchšie byť zatrpknutými, ako mať milé reči … Sme možno schopní byť milí k tým, ktorých máme radi, ale ako sa správame k tým, ktorí sú nám nesympatickí? A aké ľahké je oddať sa hnevu, nechať strhnúť k ohovoreniu, alebo zlovoľne myslieť a konať …
No keď pokročíme ďalej, stáva sa napomenutie sv. Pavla ešte otrasnejším:
„Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi! ”
Keď sme utrpeli skutočné bezprávie, vieme pochopiť, aké je ťažké byť milosrdným a odpúšťať … Ale to porovnanie, ktoré nám sv. Pavol ukazuje, v nás vyvoláva „chvejúci sa pulz a búšenie v žilách“ (porovn. Dante Alighieri, Božská komédia, Inferno I, 90.)
Napodobňujte Boha! Ak bola naša vec doteraz jednoducho iba „ťažká“ alebo „veľmi ťažká“ tak sa na tomto mieste stáva priam nemožnou. Ako sa môžem ja, úbohé stvorenie, správať tak, ako sa správa Boh, konať ako Boh!?
Vzhľadom na tieto napomenutia Pána sa naše srdce často uzatvára a stáva sa tvrdým ako pouličný asfalt: Semeno slov naň padá, ale neprenikne do neho – okamžite prichádza diabol a uchmatne ho.
Ale keď sa nám s Božou milosťou podarí byť menej povrchnými, uvedie nás Božie slovo do krízy. Do krízy, ktorá nás môže priviesť k tomu, že slovami Eliáša povieme:
„Teraz už dosť, Pane! Vezmi si môj život! Veď ja nie som lepší ako moji otcovia!“ (1 Kr 19, 4)
Ó, keby nám Pán dnes daroval tú milosť, aby sme aj my zažili túto krízu! Milosť vstúpiť s ním do tej hlbokej pokory, milosť z celého srdca povedať: Ja nie som lepší ako moji otcovia, nie som lepší ako moji bratia a sestry, nie som lepší ako iní ľudia… A ja som povolaný k tomu, aby som napodobňoval Boha!
Keď vstúpime do pokory, stane sa pre nás pravdou to, čo sa pre Eliáša stalo znamením: Eliáš si uvedomil, že nemá silu, ale dostal od anjela chlieb a posilnený týmto pokrmom putoval 40 dní a 40 nocí až k Božiemu vrchu Horeb. To, čo bolo v Eliášovom príbehu iba znamením, sa v Evanjeliu stáva skutočnosťou (Jn 6, 41-51):
„Ja som chlieb života… ktorý zostúpil z neba.“
Myslím si, že n pochopenie reči o chlebe života – ako aj celého Jánovo Evanjelia – musíme vychádzať z prológu: Božie slovo, skrze ktoré bolo všetko stvorené, Slovo, v ktorom má všetko svoje trvanie, Slovo, ktoré všetko nesie … sa stalo telom. A teraz sa stáva pokrmom: Ježiš je ten Chlieb, to znamená náš pokrm, príčina života, rast, sila.
Tak pochopíme, že to, čo nám sv. Pavol v druhom čítaní dáva za úlohu – napodobňujte Boha – sa stáva možným! Iste nie preto, že sme toho schopní, ale preto, že Božie Slovo poslané Otcom sa stáva naším pokrmom a robí nás jedno so sebou. Takže už nežijeme my sami, ale On žije v nás, ako by to zasa povedal svätý Pavol. On je ten vinič, my sme ratolesti, ktoré prinášajú ovocie, lebo zostávajú spojené s viničom.
Nie náhodou hovoríme, že Eucharistia je centrom našej viery. Kresťanstvo celkom spočíva práve tu: My tak ako Eliáš spoznávame, že nie sme lepší, ako naši otcovia a že sme neschopní lásky … A Kristus nás napĺňa sebou samým, takže sa aj my stávame schopnými – ako povedal Pavol – žiť v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!
Je to Kristus, ktorý tento zázrak vykoná. Ale aj my máme obetu, ktorú môžeme priniesť. V tejto Eucharistii prinášame Bohu uznanie našej chudoby, našej slabosti, nášho hriechu. Prinášame mu predovšetkým našu neschopnosť milovať. Pokorme sa pred ním a On premení náš život na obraz svojho života!
-zg-