Linz, 17.2.2024 (kath.net)
„Spoznaj sám seba“ znel nápis nad vchodom do Apolónovho chrámu v Delfy. Už Sokrates bol presvedčený, že poznanie seba je podmienkou mravnosti. Tá spočíva v uznaní dvoch vecí: Jej morálna stránka znamená, že spoznávame svoje chyby a hriechy a priznáme si ich. Jej teologická stránka spočíva v tom, že spoznáme svoj štatus ako stvorenia:
„Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou.“ (1 Kor 15,10)
Oboje je potrebné. Podľa sv. Benedikta máme iba zlo pripísať sebe (Benediktovo pravidlo 4,42f). V pocite ľútosti videli mystici indíciu toho, že Ježiš na nich „hľadel“ podobne ako na Petra:
„Vtedy sa Pán obrátil a pozrel sa na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo, ako mu povedal: ´Skôr ako dnes kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.´ Vyšiel von a horko sa rozplakal.“ (Lk 22, 61-62 f)
Z ľútosti a z Ducha Svätého sa zrodila Cirkev, povedal pápež Benedikt XVI. v USA. Predpokladom toho je sebapoznanie. To nás vedie ku koreňom našich vnútorných pohnútok napr. hnevu. Pritom sa ukazuje, že žiaľ aj naše dobré skutky nikdy nie sú celkom zbavené „prísad“ egoizmu ako napr. samoľúbosti alebo svojhlavosti. Sebapoznanie teda znamená „realisticky“ sa ohodnotiť. Mali by sme sa považovať za to, čím sme – o nič menej ani viac. Človek má žiť podľa pravdy a preto v sebe spoznávať plody milosti ako aj účinky hriechu, hovorí Makarios Veľký.
Sv. Ján Krstiteľ ako aj Ježiš sám, začínajú preto svoje pôsobenie výzvou k obráteniu.
Nemecký dominikán a mystik Johannes Tauler to chápal ako celkové a pravé odvrátenie sa od všetkého, čo nie je čistý Boh (alebo čoho Boh nie je pravou a úplnou príčinou) a následne pravé a úplné prinavrátenie sa k Bohu so všetkým, čím sme.
Sv. Izák Sýrsky hovorí, že sebapoznanie vedie k tomu znovuzrodeniu ducha, o ktorom hovoril Ježiš Nikodémovi v tej pamätihodnej nočnej stráži. Kto prosí Ducha Svätého, aby v ňom prebýval, musí si očistiť srdce.
My, ľudia, ako rozumom obdarované bytosti máme cit, ktorý rozlišuje dobro od zla. Modlitba tento cit prehlbuje a zjemňuje. Súčasne pritom rastie naša citlivosť pre Boha a pre všetko, čo sa mu páči alebo nepáči.
Púštni otcovia používajú v tejto súvislosti porovnanie: Svedomie človeka, ktorý žije povrchne a je orientovaný čisto navonok sa podobá kalnej vode. Na jej dne sa mrvia rôzne červy. A nič netušiaci človek si z toho nič nevšimne. Kalná voda bráni jasnému pohľadu. Tak si človek žije svojvoľne a bezstarostne, považuje sa za dobrého a odsudzuje iných.
Úplne inak je to so svedomím „osvieteného“ človeka. Podobá sa čírej vode. Všetko je vidieť ako v zrkadle až na dno. Sebapoznanie sprevádza každá pravá modlitba a prináša jasnozrivý pohľad na naše chyby a slabosti. A sú to aj najmenšie chyby, lebo aj ony nám prekážajú na ceste k Bohu, alebo nás iritujú. Ľútosť nad nimi je predpokladom ich prekonania.
„Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým,“ (Ž 51,19)
Čisté svedomie je veľké dobro a najkrajšia odmena za dobrý štýl života. Prináša pokoj. Testovanie našich myšlienok, pohnútok a úmyslov zostáva teda každodennou úlohou pre každého z nás. Pôstne obdobie je pre to ako stvorené.
Aj duchovné sprevádzanie alebo svätá spoveď pomáhajú vidieť seba samého a lásku Pána „objektívnejšie“ teda pravdivejšie. Sviatosť zmierenia nám navyše poskytuje pokoj, ktorý môže prichádzať iba z prijatého odpustenia.
„Vstúpil teda do seba“, hovorí sa o stratenom synovi v Evanjeliu sv. Lukáša (Lk 15, 17). Práve toto podobenstvo ukazuje, že ľútosť nemá nič do činenia s chorobným týraním seba samého, či s otrockým postojom voči Bohu. Naopak! Predpokladá absolútne pozitívny obraz Boha: je to milosrdný Otec, ktorý sa náhli v ústrety svojmu synovi a padne mu okolo krku. Podobenstvo ukazuje, že pravá ľútosť v nás znovu obnoví všetky vitálne sily, ktoré pochádzajú od samého Ducha Svätého, ktorého nazývame „Darcom života“. Ním poháňaný a „revitalizovaný“ ponáhľa sa stratený syn do domu svojho otca vo svojej dôstojnosti (ako Božie dieťa) a tam – radosť a hudba v celom dome!
Odporúčam v tejto dobe mať na zreteli osobnú lásku Ježiša k nám, precítiť ju a jeho rany v modlitbe uctievať. Jeho hrozné utrpenie nám ukazuje, ako veľmi nás miluje, koľko za každého z nás urobil, aby nám všetkým znova umožnil zmierenie s Otcom, pravú radosť a nový život v ňom!
Svätá omša je najznamenitejším spôsobom túto lásku Pána prijímať, ako na ňu reagovať, s ním sa stretávať a do seba ho prijímať:
„Kto je moje Telo a pije moju Krv, ostáva vo mne a ja v ňom!“
-zg-